Píšem, píšem babke list

Kedy naposledy ste dostali alebo napísali list? Nie esemesku, ememesku, e-mail, či správu cez akékoľvek elektronické zariadenie. Myslím ozajstný list, ktorý prešiel niekoľkými rukami ľudí na pošte, ocitol sa v schránke, ticho čakal v obálke na otvorenie a prečítanie. List písaný rukou. List, v ktorom cítite náladu a pocity pisateľa, či sa niečo pred vami snažil skryť, alebo dal do svojich slov srdce. List, ktorý sa nezálohuje na cédečko, nekomprimuje sa, aby časom nezaberal miesto, nemaže sa, ale sa opatrne a s patričnou starostlivosťou, s akou bol písaný, ukladá do škatule alebo kufra na korešpondenciu. Pre budúce čítanie, spomienky, pre budúce generácie, pre historikov a literárnych vedcov. Spomínate si?

Kedy som naposledy dostala alebo niekomu napísala list ja? Úporne som sa snažila spomenúť si. Predvlani? Alebo ten rok predtým? Vianočné pohľadnice márne čakajú už asi dvanásť rokov na odoslanie v obálkach s adresami, ktoré ich adresáti už medzičasom opustili, či už z dôvodu sťahovania alebo večného odpočinku. Svadobné oznámenia som (s údivom!) objavila dva roky po svadbe svorne všetky v igelitke na dne skrine. Na veľkonočné pohľadnice som už celkom rezignovala. Korešpondenční kamaráti sa odmlčali. Bola som na rade s odpoveďou ja, alebo oni? Dá sa to vôbec ešte vypátrať? Každý z nás prestal dúfať. Už sa vo mne nič radostne nerozochveje, keď otváram schránku. Vypadávajú z nej len letáky, účty, upomienky a doklady SIPO. Neúradne vyzerajúce obálky sú z útulku pre zvieratá, od ekológov alebo zo zásielkovej služby sexuálnych pomôcok. A tí všetci mi vlastne neposielajú list, nechcú ma potešiť, chcú, aby som potešila ja ich, najlepšie zaslaním peňazí priloženou zloženkou.

Kedysi, možno ako mnoho z vás, som aj ja písala a dostávala listy pravidelne. Najskôr som si písala s Romanou z Adamova. Tam sme si veľmi nemali čo povedať. Nasledoval krátky korešpondenčný vzťah s Andreou z Piešťan. A potom Nasťa zo Sovietskeho zväzu. Pamätám sa, ako dlho trvalo, kým prišiel v triede na mňa rad a mohla som si domov odniesť list od budúcej zahraničnej korešpondenčnej kamarátky. Bola som šťastná. Mala som dvanásť, chabú ruštinu, ale odhodlanie dorozumieť sa. Nasťa bola super. Posielala pohľadnice s divným pachom a ešte divnejšími zvieratkami alebo predimenzovane ornamentové, kalendárik s ACDC (ktorý som predala spolužiakovi za päť korún) a prázdne obaly z ruských čokolád. Písali sme si asi štyri roky. Ktovie, kam ju potom odvial život.

Na strednej škole som sa rozkorešpondovala. Prišla som na chuť rôznym spôsobom písania listov, od čistej fikcie až po realizmus, od listov veršovaných až po strohosť a otvorenosť korešpondenčných lístkov. Listové papiere s vodotlačou, rozličnou štruktúrou a farbou, ručne robené papiere s lisovanými kvetmi, obálky farebné ako nálada pisateľa. Zo záľuby sa stávala vášeň. Napríklad zistiť, ktorému prezidentovi sa najlepšie hodí aká farba obálky k pleti (Kováčovi najviac svedčala ružová) alebo za koľko dní príde list do Belgicka a späť (bez zbytočnej zachádzky do Rumunska, ako sa to občas stávalo).

Ale kamaráti sa oženili, kamarátky vydali, na korešpondovanie nie je čas alebo odvaha. Vždy je jednoduchšie napísať esemesku alebo ukradnúť si hodinku na skype, popritom sa dá dojčiť, variť, naložiť do práčky a skákať z témy na tému, až nakoniec neviete, o čom vlastne točíte. Ale tak už to asi je. Žijeme rýchlo, musíme multitaskovať, ako len vládzeme. A že vymiera jeden druh literatúry? Že nenechávame po sebe ďalším generáciám zdroj poznatkov o tom, ako sme žili, formulovali myšlienky, čo a kto bol pre nás dôležitý? No a čo, veď hádam sa zachovajú nejaké tie cédečká s komprimovanými mailami, snáď budúci historici otvoria .pst súbory, ktoré sa mne otvoriť nepodarilo, snáď sa aspoň časť mailových serverov podarí zazálohovať skôr, než všetky nevytlačené maily skončia vo virtuálnom pekle.

Pravdupovediac, mne nie je celkom jedno, že korešpondovanie umiera a korešpondujem už len so sociálnou poisťovňou či daňovým úradom. Približne raz za sedem rokov napíšem aspoň päť ozajstných listov ľuďom z mojej minulosti a potom čakám na odpoveď. Ozve sa niekto? Vzkriesi sa k životu prachom zapadnuté priateľstvo, alebo sa aspoň dozviem, ako žije kamarátka z detstva, spolužiačka zo základnej školy, dokonale asimilovaný kamarát na severe Európy, alebo učiteľka výtvarnej výchovy v domove dôchodcov? Chceli by ste aj vy zažiť mesiac príjemného čakania pred vlastnou schránkou? Poďte aj vy napísať list niekomu blízkemu! Že už neviete ako na to? Skúste to so mnou.

1. Prečo písať list?
Ak sa niekomu zdôveríte, že ste napísali alebo idete písať list, bude táto otázka asi najčastejšia. Neviem, či treba mať ozajstné prečo, nejaký dôvod, problém, pre ktorý hľadáte riešenie. Možno chcete dopovedať nedopovedané, vysloviť nevyslovené, obnoviť vzťah, alebo jednoducho začať. A možno len slávite sviatok písania listov. Týždeň písania listov je napríklad aj práve teraz.

2. Kedy?
Tento týždeň. Alebo v decembri (keď je písaniu listov zasvätený celý mesiac, ale povedzme si, kto by mal v decembri čas na písanie listov.) Dvadsiateho tretieho v ktoromkoľvek mesiaci, keď listy píšu napríklad Japonci. Alebo hocikedy inokedy. Najlepšie teraz. Inak sa do vášho rozhodnutia vkradnú pochybnosti a je to v háji.

3. Kde?
Ja najradšej píšem v posteli tesne pred zaspatím. Jednak je racionálna zložka už dosť otupená, autocenzúra po fajronte doma, takže je môj list síce možno chaotický a spletitý, ale o to osobnejší a úprimný. Písať list sa dá však kdekoľvek, aj keď pri okienku na pošte asi nie je to najvhodnejšie miesto a tiež nie niekde, kde by vám niekto pozeral cez plece. Ak vám záleží na krasopise (a to by malo), píšte podľa možnosti na stabilnej, rovnej tvrdej podložke. Dá sa písať aj vo vlaku, aute a autobuse, ale za taký krasopis by dostal pochvalu iba kocúr v čižmách.

4. Komu?
Kamarátovi alebo kamarátke z detstva. Spolužiakovi/spolužiačke z ktoréhokoľvek stupňa vzdelávania. Prvej láske. Učiteľke, na ktorú radi spomínate. Spolutrpiteľovi z pionierskeho tábora. Dávnemu „penfriendovi“. Napísať môžete vlastne komukoľvek. Najlepšie vlastnej babičke alebo niekomu v babičkovskom veku. Babičky sú najvďačnejšími čitateľmi listov, nech už tie listy trpia na nedostatok gramatiky, výrazovú kostrbatosť alebo nesúrodý obsah. Babičky budú všetky vaše listy opatrovať ako rodinné poklady, spolu s medailami Detského odznaku zdatnosti, pozdravom k MDŽ, ktorý ste jej spravili v škôlke, pramienkami vlasov, prvými a poslednými zubami. Váš písomný prejav môže byť akokoľvek nedokonalý, navždy sa stane vzácnou relikviou. A babičky patria tiež ku generácii ľudí, ktorí ešte vedia, ako sa píšu listy a že na všetky listy sa patrí odpovedať, podľa možnosti bez väčších časových prestojov.

5. Načo?
Nepíšeme Naste, takže nám nepostačí hocijaký kus papiera, ktorý sme niekde vytrhli zo zošita. V najhoršom prípade stačí aj čistý papier do kopírky, mne však pripadá príliš kancelársky neosobný. Radšej si ho nechajte na úradnú korešpondenciu a na osobné listy si kúpte niečo krajšie. Nemusí to mať nutne vodotlač alebo sa tváriť ako imitácia starej listiny, ale platí, že čím kvalitnejší papier, tým ľahšie sa vám bude písať. A pekný papier pomôže aj nejednej krívajúcej vete, aby vyzerala elegantnejšie. Výberom papiera dáte adresátovi vedieť, ako veľmi vám na ňom záleží.

Väčšina listových papierov sa predáva aj s obálkami. Tie najdrahšie bývajú dokonca ochutené. Ja rada používam samostatne predajné farebné obálky, pretože pri nich hneď na prvý pohľad vidno, že to nie je žiadna faktúra za spotrebovanú energiu alebo poskytnuté služby. A tiež verím, že majú veselšiu a priamejšiu cestu k adresátovi. Farbu vyberám podľa nálady, obsahu li

Soňa B. Karvayová  viac od autora »
Vaše reakcie [41]