Na doma

- A nechceš to aspoň na doma? – spýta sa ma nejaká praktická osoba, ktorá to so mnou myslí dobre, napríklad mama alebo sestra a drží v ruke niečo strašné, čo je však buď úžasne lacné, alebo celkom zadarmo, lebo mi to núka zo spodku niektorej skrine, ktorá sa málokedy otvára. Je to jednoducho vec, ktorú nemožno vyhodiť, lebo by to bola škoda, ale obliecť to na seba vyžaduje takú dávku zúfalstva, že sa málokedy nájde niekto, kto by sa odhodlal.

- Ja veci na doma nemám a nenosím, - vyhlásim obyčajne a hrdo čelím akýmkoľvek formám nepochopenia a odsúdenia. Som doma často a rada, ja si to doma vychutnávam, nemôžem si to znehodnocovať tričkami, svetrami a teplákmi, ktorých druhou alternatívou dožitia by mohla byť kariéra handry na schody.

- Tak ja si to teda zoberiem, keď to nechceš, - povie sestra, ktorá nemá moje zásady a už z princípu pristupuje k veciam opačne. – Na doma to bude dobré.

Nezačínam ťaženie proti noseniu tričiek s fľakmi od paradajkovej omáčky z roku 1987, neplytvať textilom môže byť vec chvályhodná, hoci z estetického hľadiska to hraničí s terorizmom. Mne na filozofii na doma vadí jej širokospektrálne uplatňovanie. Poznám príliš veľa ľudí, ktorí sú šarmantní, vtipní, láskaví a veľkorysí až do chvíle, kým prekročia prah vlastného domova. Tam nastupuje na doma a ich lepšie ja z nich opadáva ako to krajšie oblečenie a zostáva len to horšie, to vyťahané netrpezlivosťou, beztvaré náladovosťou, obšúchané pohŕdaním a fľakaté od zlosti. Na doma má dvojdňové strnisko, mastné vlasy a permanentne zlú náladu. Mám to odpozorované. Celé detstvo som premýšľala, ako to urobiť, aby môj otec neholdoval systému na doma doslovne ani obrazne. Na doma máme rezervované pre tých najbližších, pre ľudí, pre ktorých znamenáme najviac a ktorí najviac znamenajú pre nás, pre ľudí, s ktorými jedinými tvoríme okruh nenahraditeľnosti a nezabudnuteľnosti. Práve pre nich máme odložené najškaredšie oblečenie, najhoršie vlastnosti a najmenej ohľaduplnosti a snahy zanechať dobrý dojem. Nikdy som nikoho nevidela hučať horšie ako medzi rodičmi a deťmi, partnermi a súrodencami. To, čo sa vonku snažíme predýchať, vyriešiť pokojne, odísť, noblesne mlčať alebo len tak jednorazovo tresnúť dvermi, akoby si nezaslúžili ľudia, ktorým zostaneme na krku, keď nás pri tom trieskaní dvermi a kričaní trafí šľak.

Moja sestra nerada vešia vypratú bielizeň. Ja to robím rada, a tak, keď som sa u nej minule zastavila a zakopla o košík mokrého šatstva, šla som jej ho vyvesiť.

Na dvore svietilo slnko, pofukoval vietor, okolo sa tmolili domáce zvery a urozprávaný synovec a ja som vešala, až kým som nenarazila na tú ohavnú vec.

- Toto ti sem dovliekli mačky z nejakej skládky? – spýtala som sa.

- To je na doma, - povedala sestra.

- To aj nosíš?

- Iba na doma.

- Mlieko ti skysne, keď na teba pozrie, - povedala som ja.

- Maľujem v tom, - povedala.

- Aj k práci sa má človek postaviť s úctou, - povedala som, urobila pár rozhodujúcich krokov ku kontajneru a sestrin nadoma exemplár som vyhodila.

Neurobila nič, len sa usmiala. Jednak preto, že ma má rada a jednak preto, že podobných vecí má ešte aspoň desať.

Pozreli sme cez okno do domu, videli sme, že švagor má stále nadoma náladu a rozhodli sme sa zostať vonku na dvore. Sadli sme si pod strom na lavičku a vystavili tváre slnku.

- Pôjdeme si kúpiť niečo strašne pekné a budeme to nosiť len na doma, dobre? – povedala som sestre.

- Dobre, - povedala ona. – Pri troche šťastia sa týmto prístupom nakazia viacerí a na všetkých úrovniach.

- Nech sa stane vôľa tvoja, - povedala som ja a vedela som, že myslíme na to isté, dopredu aj dozadu, dvadsať tridsať rokov hore-dole, na doma aj na von.