Pamätám si jedno také popoludnie. Sobota v plnom prúde, slnko svietilo, drozdy vonku kvíkali ako pomätené a my sme so sestrou ležali vo svojej izbe na zemi, polihovali sme po koberci a počúvali. Počúvali sme rozhlasovú hru.
Ničím nerušené počúvanie sobotňajšej rozhlasovej hry bol asi najkrajším možným vyvrcholením víkendu. Znamenalo to, že sme nešli bojovať s burinou a víkendovo rozhádanými rodičmi do vykolíkovaného ringu v záhradkárskej oblasti na Záhorí, ani nás nepostihli iné rodinné víkendové aktivity. Len plynulý tok dramatizovaného textu, zauzlenie, rozuzlenie, napätie, katarzia.
Už tak dávno som nepočula rozhlasovú hru. Žijem iné soboty, bojujem s inými vecami. Keď sa mi však dostala do rúk knihy Ivice Ruttkayovej Marylin miluje literatúru, pocit, ktorý som zažívala pri počúvaní rozhlasových hier, sa mi vrátil tak živo, až ma to zaskočilo. A nebolo to iba tým, že ku knihe patrí aj cédéčko s rozhlasovou hrou Dievča na telefón. Nielen text, podľa ktorého bola hra urobená, bol ako rozhlasové hry. Všetky texty mi pripomínali tie bájne sobotňajšie dramatizácie. Či už to bolo autorkiným zámerom, alebo nie. A ešte niečo alebo niekoho mi príbehy v knižke pripomínali. Eli Elias (pozn. red.: autorka príbehu na pokračovanie Zdochnuté srdce, písaného exkluzívne pre T-Station). Príbehy štyridsiatničky, matky-samoživiteľky vo svete mužov, bez mužov a s mužmi. Zakaždým iný príbeh, inej ženy, zakaždým tej istej ženy.
Knižku som prečítala na jeden dych raz v noci, keď som nemohla spať. Číta sa ľahko a rýchlo, nedá zaspať. Škoda len, že ma občas tu a tam vyrušilo nejaké slovo, ktoré prezrádzalo, že autorka sa pohybuje v literatúre nielen ako jej tvorkyňa, ale aj ako teoretička. (A na to som ja, čo som sa tiež skoro stala teoretičkou v inej oblasti umenia, možno prehnane precitlivená.) A ešte tá Eli Elias stále niekde vzadu v hlave. Ivica Ruttkayová sa vyjadruje korektnejšie, pomenúva svet okolo seba otvorene, ale neseká okolo seba kuchynským nožom, ako som to občas mala pocit u Eli. A pravdupovediac, ten Elin spôsob vyjadrovania mi vyhovoval viac. Bez servítok, bez obalov, bez zbytočných „tančekov“ okolo. Občas päsťou medzi oči. Aspoň v slovenskej literatúre je to pre mňa vždy vítané. Nie hranie sa na lepších, nie slovíčkarenie, ale život. Živé slová, reálne príbehy, skutočné postavy. A to som, koniec koncov, našla aj v Marylin miluje literatúru. Takých kníh máme málo, takých nie je nikdy dosť.
Ak si text predstavím ako ženu, tak Marylin sa o päť minút dlhšie zdržala pred zrkadlom predtým ako odišla z domu na rozdiel od jej kolegyne od Eli Elias. Je uhladenejšia, upratanejšia, štylizovanejšia. Aj keď domov sa vracia rovnako uťahaná a s vyťahanými rukami až po zem.
Ak máte pocit, že práve hovorím o vás, je toto kniha, ktorú by ste si mali pripraviť na nočný stolík. V prípade nespavosti po nej siahnete a namiesto neužitočného a ubíjajúceho prehadzovania sa v posteli strávite noc bez spánku omnoho zaujímavejšie. Na druhý deň síce nevstanete odpočinutejší, ale zato si ešte cestou do práce môžete pustiť rozhlasovú hru na cédéčku. A potom každý deň bude sobota.
Ivica Ruttkayová: Marylin miluje literatúru
Aspekt, Bratislava 2007
Knihu na recenzovanie poskytol Aspekt.
Soňa B. Karvayová viac od autora »
Vaše reakcie [1]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|