Keby bolo keby

Máte radi keby? Ja veľmi. Keby otvára možnosti, začína príbehy, naťukáva situácie. Keby nebolo keby, môj život by bol prázdny, pustý a neznesiteľný.

Niekto nemá keby rád. Vraj je neužitočné a zbytočné predstavovať si, čo by bolo, keby... Minulosť sa zvrátiť nedá a budúcnosť sa v tomto smere tiež vraj ovplyvniť nedá, tak načo sa zbytočne obťažovať špiritizovaním. Pre mňa je keby súčasťou môjho života, je vzduchom na dýchanie, každodennou potrebou. Nedokážem sa v banke prepracovať k okienku bez toho, aby som si predstavila, čo by sa stalo, keby ten pán v hnedom saku, čo stojí hneď predo mnou, prepadol banku. Kým prídem na rad, v hlave mi prebehne desať spôsobov, ako to urobí a desať spôsobov zneškodnenia bankového lupiča, pričom mojou jedinou zbraňou je kabelka. Na priechode pre chodcov si nemôžem nepredstaviť, čo by sa stalo, keby som nerešpektovala znamenie červeného panáčika a vstúpila do cesty blížiacemu sa rozbehnutému domiešavaču. Alebo keby som dobehla na túto električku a stihla udalosti o desať minút skôr. Čo by sa stalo, keby som ovracala svojho šéfa alebo keby som sa zrazu ocitla iba v spodnej bielizni pri nedeľnom obede u svojich svokrovcov. Čo keby som podľahla náhlemu vnuknutiu a pobozkala neznámeho alebo neznámu v električke alebo pohladkala po krku niekoho, kto predo mnou sedí v kine? Alebo čo by sa stalo, keby moja babička nedostala chuť na vajíčko a nevybehla poň do kurníka práve v okamihu, keď okolo išiel môj starý otec, nevšimol si ju a nepomyslel si, že s touto ženou by mohol byť šťastný? Keby moja mama neprišla na letnú brigádu neskôr a môj otec za ňou nebežal cez pol dediny na zastávku, aby ju privítal? Keby môjho muža nevysadili na bulharsko-gréckych hraniciach z autobusu a nešiel by pracovať do Bratislavy? Všetko by bolo inak, alebo by sa stalo to isté, len v trochu inom časovom slede?

Svet je plný možností. Nikdy nevieme, ktoré sa zrealizujú a ktoré sa dostanú do kolónky keby. Mám rada začiatok roka, pretože vtedy mám pocit, akoby som začínala s čistým stolom. Predo mnou veľké biele prázdno, ktoré sa bude postupne zaplňovať, zakresľovať, prepájať a preskupovať. Na konci roka je to sled poprepájaných udalostí, neoddeliteľných súvislostí a neprehľadných dejových zvratov. Preliate omáčkou pocitov, spomienok a skresleností, posypané túžbou zabudnúť a nespomenúť si a zároveň navždy nezabudnuteľné.

Na prahu nového roka je všetko inak. Môžem sa nechať ukolísať predstavou, že tento rok stihnem zrealizovať všetko, čo som nestihla v desiatich predchádzajúcich, že sa zmením, budem iná, lepšia, výkonnejšia. Že budem sama so sebou spokojná a nebudem si nič robiť z nespokojnosti iných. Že budem žiť prítomne a naplno, že budem chodiť načas a dodržiavať termíny. Že si nebudem dávať žiadne predsavzatia, a predsa ich budem dôsledne plniť. Žiadne veľké ciele, žiadne méty, len bójka Vianoc kdesi veľmi ďaleko.

Nový rok je pre mňa ako nový wordovský dokument. Do konca roka v ňom bude napísaný nejaký nový text, ale dnes ešte neviem aký. Či to bude báseň, pesnička, poviedka alebo román. Jedno je isté: teším sa na každú vetu, ktorá príde, na každé keby, ktoré ožije.