Ježiško a iní superhrdinovia

Môj päťročný syn sa ktorýsi deň hral so storočným papierovým Betlehemom.

- Pôjdeme niekedy pozrieť Ježiška sem? Do Betlehema? – spýtal sa ma s detskou samozrejmosťou, akoby Betlehem ležal hneď za Bratislavou.

- Možno. Niekedy. Betlehem je od nás pomerne ďaleko, - snažila som sa neodradiť ho, ale ani mu nič nesľúbiť, čo by mi mohol vyhadzovať na oči až do svojej šesťdesiatky.

- Musíme tam ísť lietadlom?

- Áno.

- A pôjdeme ho navštíviť k nemu domov?

- Asi nie. On už tam totiž nebýva.

- A kde býva?

- Nikde. On už zomrel.

Uvedomila som si, že to bolo pre môjho zvedavého potomka až príliš veľa informácií, ale už bolo neskoro. Mozog mu pracoval na plné obrátky a výsledok na seba nenechal dlho čakať:

- Tak ako môže nosiť darčeky, keď neexistuje?

Nasledoval veľmi dlhý a obšírny výklad, ako to Ježiško všetko zvláda, za ktorý by sa nemusel hanbiť nejeden renomovaný teológ. Ježiškovská téma sa teda pokladá dočasne za úplne objasnenú. (Prinajmenšom do Veľkej noci.)

Ježiško k nám chodieva každý rok na Štedrý deň a keď sa nepozeráme, nosí nám darčeky. Predtým, samozrejme, Ježiškovi napíšeme, po čom najviac túžime, ale v podstate to ani nie je nutné, pretože Ježiško vždy najlepšie vie, čo nám chýba, čo potrebujeme a čo nás poteší. Ježiško všetko vie, všetko vidí a všetko počuje. Ak by sa náhodou nepozeral, keď niekto neposlúcha, neumýva si zuby, nejde včas do postele alebo sa háda, vždy mu môžete zatelefonovať alebo poslať esemesku. Ježiško je dokonalý a neomylný. Aspoň tak to u nás bolo minulý rok.

Tento rok sa Ježiško začal mýliť. Napríklad namiesto dreveného vláčika kúpil kovový. Priniesol postieľku pre bábiku Bibinku, ktorá si síce postieľku pred Vianocami želala, ale po Vianociach padlo rozhodnutie, že bude aj naďalej spávať vo veľkej posteli. Nakoniec sme reklamácie Ježiškovi neodovzdali, ale bolo naozaj na mále. Ako dlho ešte vydrží byť Ježiško náš súkromný superhrdina?

Čím sme starší, je stále ťažšie mať hrdinov, ale je to druh potreby, povedal Ernest Hemingway. Čím to je, že máme dnes hrdinov iba poskromne? Kedysi bolo hrdinov akosi viac. Rodili sa Valibuci, Víťazkovia, Jánošíci. Vojvodcovia, králi s vidinou, svätci so srdcom, hrdinovia so stálym morálnym postojom. Ľudia, ktorí rozoznali dobré od zlého, rozkaz od povinnosti, volanie srdca od skuvíňania démonov v nás. Hrdinovia nezabudnuteľní, hodní nasledovania. Za nimi ste vstupovali do armád a kláštorov, putovali cez pol sveta, opatrovali ich podobizne a odkaz. Žili pre nich a umierali.

Dnes už len ťažko nájdeme niekoho, koho by sme chceli a mohli nasledovať. Kto už je tou autoritou hodnou úcty a obdivu, bezmedznej lásky a nasadenia? Kto je osobnosťou, ktorú by sme sa nehanbili nazvať hrdinskou? Prezident, pápež alebo iný vodca? Nejaká Superstar alebo iná hviezdička? Alebo niekto z televíznych novín? Nájsť hrdinu, za ktorého by sme sa nemuseli hanbiť, že je naším hrdinom, hrdinu bez závažných nedostatkov krásy a defektov, je neskutočne ťažká práca.

Závidím všetkým, ktorým sa to podarilo. Ja si svojich hrdinov ešte vždy hľadám. Stále dúfam, že ich spoznám, keď na nich natrafím. Samozrejme, v prípade núdze sa ešte môžem uchýliť k hrdinom z minulosti. Pri tých aspoň mám istotu, že ma neskompromitujú, že sa v žiadnom prípade nepošmyknú, veď lúky nebeské sú bezpečné a rovné ako úsmev klarinetistu. Alebo sa môžem stať svojím vlastným hrdinom ja sama. Len mi hrozí, že pri troche smoly skončím v televíznych novinách.

A tak do tých čias: nech žije SuperJežiško! A podľa možnosti na večné časy a nikdy inak!