Hrozby na ľade

Žijeme s tým dennodenne. Niekto stresuje, že konkurencia príde s lepším projektom, iného striasa, keď čaká na výsledky z histológie, ďalší si hryzie nechty, nech si udrží obidve roboty, aby vládal splácať hypotéku. Čo sa stane, ak ...? Dramatické až katastrofické scenáre vôbec netreba špeciálne konštruovať: dejú sa, ovplyvňuje ich kopa rôznych okolností a možno najdôležitejší je vzťah, aký si k nim človek vytvorí.

Pod slovom HROZBA som vždy videla niečo, čo človeka skrčí niekam do kúta, nedá mu vystrieť sa a nadýchnuť. Termín pre mňa znamenal hlavne vec s veľkými až obrovskými rozmermi, o závažnosti ktorej sa nediskutuje, lebo tá je na prvý pohľad zjavná. Nedávno som však videla, že hrozba môže byť aj celkom malá a nepodstatná. Pokiaľ teda ide o nazeranie zvonka a pohľad niekoho iného.

Piatkové ráno, kúsok od domu: cesta dolu kopcom a chodník jedna súvislá ľadová plocha. Dve maminy sa pri kočíkoch rozprávajú, že takéto situácie ľudia zvládajú hrubými ponožkami navlečenými na topánky. Kým sa na tej predstave bavím, neistý povrch pod nohami je celkom zvládnuteľný. Zrazu niekto kričí. Došmýkam sa na druhú stranu: stojí tu stará vynervovaná pani a ľadu sa zjavne bojí. Do lekárne, kam sa chce dostať, je to asi dvesto metrov. Chvíľu trvá, kým si nájde grif, ktorým ma uchytí a direktívne vyberie smer cesty. A potom to skúšame spolu; centimeter po centimetri. Pani diktuje, kam a ako mám stúpiť, vôbec mi neverí, čo ma dosť irituje, ale len dovtedy, kým sa ona nerozplače. Narieka, že na tomto mieste si vlani zlomila zápästie, ale ja počúvam maximálne tak nejaký hlas odinakiaľ, čo mi tlčie do hlavy, nech sa len preboha nevysypem, lebo letíme obidve. Pätnásť minút určite vysielame do širokého okolia komické signály, ktoré by som aspoň chvíľu chcela cítiť tiež.

Niekto chytí niekoho za ruku a skúsi mu pomôcť. Čisté klišé, pokyn k citovému vydieraniu, možno krok od pátosu a moralizovania. Keby mi niekto ukazoval takýto obraz, prvá ho pošlem niekam. Ďalej tiež môže pôsobiť banálne; koho by už dojala stará babka s drzou žabou? Lenže keď sa to zrazu stane vám, cítite sa zvláštne inak. Tá pani neukazovala svoju trucovitú zatrpknutosť, ani nevyužila situáciu na predstavenie dôchodcovských krívd. Bola iba bezmocná, a to ukážkovo naliehavo.

Aj zamrznutý chodník môže byť v istej chvíli najväčšou hrozbou. No dobré ráno. Zrejme som doteraz na takú výstižnú podobu osobnej pohromy nenarazila, alebo je iba jednoducho trápne, že som ju zažila až tak neskoro. Ak ma ale na tom šmýkaní zaujalo ešte niečo, tak možnosť z odstupu sledovať svoj vlastný strach. Vidieť, ako asi vyzerajú hrozby na mojom súkromnom ľade, bol celkom poučný bonus.