Kráľ opíc a ďalšie dobré zveriny

Aj my tu v magazíne, čo sme neprišli na svet so striebornou lyžičkou v ústach a nezjedli ňou múdrosť sveta, s rukami za chrbtom často bezmocne sledujeme, ako nám veci rýchlo a vo veľkom utekajú pred očami. V hudbe je to obzvlášť bolestivé, preto sa nasledujúca rubrika autoterapiou s placebo efektom snaží túto frustrujúcu skutočnosť nepatrne zmierniť. Každý utorok v nej čisto subjektívne vyberáme plus-mínus sedem kusov rôznej hudby, plus-mínus jednu na každý deň týždňa, ktorá by vás z rôznych nižšie (ne)vysvetlených dôvodov mohla potešiť, vytočiť, a, najlepšie, motivovať k vlastnému objavovaniu.

Dnes o minulých, prítomných a budúcich hrdinoch.

Ian Brown. Tohto vždy. King Monkey by vďaka svojmu príspevku do projektu UNKLE mohol byť zaujímavý aj pre tých, čo Stone Roses obišli a hudobne sú celkom inde než pri madchesterskej scéne raných 90. rokov minulého storočia. Pacifista s ostrými vyjadreniami, ktorý by najradšej videl Busha na sedatívach, vydal vlani v septembri ďalší album. Plný hnevu a politiky, ako inak.

QuasiMondo. Toto by vám mohlo byť povedomé. Minimálne z personálneho hľadiska. Ako to dopadne, keď sa pod jednou hlavičkou stretne Marián Jaslovský, Roland Kánik z Mango Molas, rapper Lyrik H s kopou ďalších zaujímavých ľudí a každý dodá to najlepšie zo svojho sveta.

Hanne Hukkelberg. Túto vždy. Až je to trápne, ako ju každému strkám. Drobná dievčina, ktorú by ste na ulici zrejme prehliadli, si vo svojej tvorbe suverénne montuje vlastný, z bizarných surovín zložený vesmír, ktorému napriek hravosti nechýba hĺbka a všetka vážnosť. Naivita s konceptom alebo aj žánrový obrázok súčasnej nórskej hudobnej produkcie.

Let‘s Wrestle. Títo by vám mali byť odniekiaľ známi tiež. Síce znejú ako niečo, čo už tiež znie ako niečo, stále sa však dajú považovať za zásielku čerstvého mäsa z Londýna. Hoci netreba čakať nič ultra originálne, drzosť a vychytralosť v ešte neskazenej forme by mohla, aspoň dočasne, potešiť. Let‘s fucking wrestle.

Eels. Týchto vždy. Šarmantní freakovia z Kalifornie. Práve teraz napríklad preto, že výberovkou singlov z obdobia 1996 – 2006, ktorá vyjde budúci týždeň, bilancujú časť svojich aktivít. Ak by toto samotné nestačilo, tak v marci hrajú vo viedenskom Wuku. A možno tam stretnete aj Rada Ondřejíčka.

Skeletons and the Kings of All Cities.Títo, ako mi bolo povedané, sú vraj hipíci. Prvotným opisom sa netreba nechať odradiť a aj keď skutočne ťažko vysvetliť, čo títo Američania vlastne produkujú, korálikmi a mierovými symbolmi sa našťastie neoháňajú. Rozhodne skúsiť a zodpovedne posúdiť.   

The Magnetic Fields.Otomto som nikdy predtým nepočula, pritom v dnešnom zozname tretia americká kapela funguje už skoro dvadsať rokov. Sypem si popol na hlavu a zháňam ich najnovší, len minulý týždeň vydaný album Distortion, pretože zatiaľ vypočuté pesničky sľubujú sympatický úlet a dobrú iróniu.