Neznášam prázdne reči. K veci!

„Neznášam prázdne reči,“ tvrdieval môj otec a presne v tom duchu aj žil – rázne, stroho, stručne, so zle skrývanou netrpezlivosťou, ak ho náhodou niekto otravoval zdĺhavými úvodmi. Bez priateľov, s ktorými by si mohol posedieť a porozprávať sa o ničom. Pokiaľ viem, nikdy žiadnych naozajstných priateľov nemal, no nikdy mu ani nechýbali. Teraz asi hej. Lenže má osemdesiatjeden rokov, a to už nie je dobrý vek na nadväzovanie priateľstiev.

„K veci.“ Jeho ďalšia stručná veta, ktorá ma už v detstve deptala. Rád sa vyjadrujem košato, s mnohými odbočkami, často aj rozvláčne a nudne. Popri mojom otcovi, majstrovi skratky, často pôsobím ako senilný penzista.

Milujem rozhovory, v ktorých o nič nejde, ktoré nič neriešia, v ktorých sa nedochádza k žiadnym závratným objavom či odhaleniam. Keď si z času na čas nájdeme na seba čas s mojím priateľom Ferom Gy. a zájdeme dakedy v piatok na večeru do našej obľúbenej reštaurácie, vedieme presne takéto nič neriešiace rozhovory. Môj otec by sa zbláznil, keby nás mal počúvať čo len päť minút.

V tejto záľube si dobre rozumiem aj so svojimi pražskými priateľmi z pivnice U Houbaře. Postávať celé hodiny okolo výčapu a kvákať o ufónoch, druhej svetovej, ženských, železnici, záhadách, filmoch... Hej, kvákanie – to je ten správny výraz pre takéto zbytočné, a predsa také príjemné rozhovory. Len tak, bez akýchkoľvek ambícií. Nejde o žiadne heuretické diskusie (od výrazu starogréckeho heureka, teda objavil som, zistil som), svojím kvákaním i tónom hlasu iba vytvárame spriaznenú alebo prinajmenšom neútočnú sociálnu skupinu. Mimovoľne hráme zložitú a pre vývoj civilizovaného ľudstva nesmierne dôležitú sociálnu hru, v rámci ktorej si ako latentne a neraz i fakticky súperiaci samci dávame najavo, že v tejto chvíli nemáme v úmysle proti sebe bojovať. Že sme uzavreli priateľskú alianciu.

Môj dedo Jozef bol tiež taký. V detstve som bol veľakrát svedkom nekonečných debát, ktorých sa rád zúčastňoval v pohostinstve U Mičenka, kde na prelome 50. a 60. rokov robil krčmára, alebo s bývalými kolegami čašníkmi v dnes už neexistujúcich kaviarňach Dax či Fajka, kam sme zavítali pri každom spoločnom výlete do mesta.

Môj otec asi už v mladosti vycítil, že sa tomuto naoko zbytočnému mrhaniu drahocennými chvíľami života musí postaviť na odpor, a tak sa z neho stal ten strohý, vecný a rázny muž, akého poznám dodnes. Muž, ktorý všetkých naučil rozprávať s ním, len keď o niečo šlo. A teraz, keď už v jeho živote dokopy o nič nejde, mu to kvákanie zrazu očividne začalo nejako chýbať. Lenže nevie, ako na to, keď to ešte nikdy neskúsil.

Rád by som mu pomohol, ale kamarát na pokvákanie je vzácnosťou aj v mojom veku. Nieto ešte v tom jeho: je to ešte úzkoprofilovejší tovar ako najnovšie lieky na srdce, tlak alebo prostatu.

Vážme si svojich priateľov, kým ich máme.