Moji hrdinovia

Mohol som mať tak sedemnásť a veci som bral príliš vážne. Neodniesol som si z tých čias nič, len presvedčenie, že Kafka by mal byť na indexe, prístupný tak od dvadsaťjeden, alebo ešte lepšie, až po testoch integrity osobnosti. Už si nepamätám presne prečo, hádam to súviselo s existenciálnym uvedomením si márnosti všetkého, ale lomcovalo mnou presvedčenie, že po mne nesmie zostať žiadna stopa. Spálil som všetky fotky z detstva, na ktoré som narazil, všetky zošity zo školy, diplomy a čestné uznania (dve), spálil všetky listy a pohľadnice, čo som kedy dostal, spálil vlasy, čo mi mamka odstrihla na pamiatku, keď som bol malé decko, rozdrvil a spláchol prvý mliečny zub, čo mi vypadol a tiež bol zachovaný na pamiatku, zničil som aj nejaké detské šatočky, aj sviečku z prijímania, začal sa podpisovať nečitateľným priezviskom, prestal sa stretať s kamošmi a robil všetko pre to, aby po mne nezostalo nič konkrétne, čo by mohlo viesť k priamym úvahám o tom, že tu kedysi žil niekto menom Juraj Malíček. Vtedy sa mi to zdalo ako dobrý nápad, bol som nemilosrdný a krutý ku všetkým konzervám spomienok, na ktoré som narazil. Aj môj detský džavot nahraný na kazete skončil v ohni a nezastavilo ma ani pár faciek, ani mamine slzy. Nespratník, galgan, lapaj, zasran, hajzlík, sopliak nevďačný puberťácky, ruky by som si dolámal.

Našťastie, nepodarilo sa mi zničiť všetko. Dlho, veľmi dlho po tom vyčíňaní sa objavilo zopár fotiek, čo mamina stihla zachrániť a s obrovskou radosťou som pred pár rokmi pri sťahovaní kdesi v šuflíku pod špajzovým papierom objavil aj zabudnutý slohový zošit. Juro Malíček, Slovenský jazyk, VI. A. Tešil som sa mu veľmi, napriek tomu, že som si znova a ešte zreteľnejšie uvedomil, že lepšie to nebude. Aj tie somárske uši časom zľahli. Počítal som si o svojom Najkrajšom prázdninovom zážitku 4/1, o tom, Ako sa bude žiť o dvadsať rokov 4/1-, O svetovom miery 4-/2 a udivene sa pozastavil nad textom Môj fiktívny hrdina 4/4, lebo pravopis mi síce nikdy nešiel, ale zo samotného slohu som zvykol dostávať lepšie známky. Za čože to bola tá štvorka? A ľaľa, za pána Spocka z Traumschiff Enterprise. Vulkánec evidentne súdružke slovenčinárke nesadol, možno pre ORF, možno preto, že nebol súdruh, alebo pre špicaté uši, neviem, a už to ani nezistím, možno mala radšej Kirka, Uhuru, alebo Čekova, každopádne, ja som vtedy za svojho hrdinu pokladal Spocka a vystaval som mu detský pomník z nadšenia a fráz, ktorý sa nestretol s pochopením. Z toho textu je však ešte aj dnes jasné, že Spock bol mojím hrdinom aj preto, že som ho trocha ľutoval. Obdiv bol, samozrejme, na prvom mieste, hlavne sa mi páčili uši, účes a to, že bol mimozemšťan, ale v slohu sa niekoľkokrát objavuje aj motív samoty a to, že by som sa chcel so Spockom kamarátiť, aby som ho rozveselil. Ja už som to niekde spomínal, nebol som bohvieako bystré dieťa. Sranda je, že ľútosť sa nevytratila, aj mojich dnešných hrdinov nielen veľmi obdivujem, ale zároveň je mi ich tak trocha ľúto.

Kto sú moji dnešní hrdinovia? Homer Simpson vždy na prvom mieste, Oto z Rybky menom Wanda, lebo v jeho svete, kde bol Aristoteles Belgičan, už nikto okrem neho nežije, a Marvin, maniodepresívny robot múdry ako ľudstvo samo, a preto večne sám a trpiaci. Teraz reálni, živí aj mŕtvi. Milan Lasica, lebo Satinský mu zomrel a už má aj svoju sochu a stal sa svojho druhu legendou a Lasica spieva krásne staré piesne, smúti očami a nikdy už pre nikoho nebude on ten väčší z komickej dvojice. Desmond Llewelyn, lebo bondovky mali zmysel, len keď v nich bol aj on a nikto z Bond cirkusu nemal odvahu to priznať, takže vznikajú ďalšie filmy, ale už prázdne. Stanislav Lem, lebo nezomrel skôr a nevyhol sa dôchodcovskému smokleniu starého zlomeného muža. Kto ďalej? Kurt Vonnegut, Henri Rousseau, Jiří Hlinomaz, Ambrose Bierce, Oldřich Nový a tak by sme mohli pokračovať veľmi dlho. Nech mi však napadne ktorýkoľvek z mojich hrdinov, trocha ľútosti tam je. Nazdávam sa, že ňou maskujem vlastnú malosť a status quo, v ktorom v živote nechcem nič dokázať, ale overiť to neviem.

Ale hnevá ma to, a najviac, že tá ľútosť sa objavuje, aj keď premýšľam o celých sociálnych a záujmových skupinách, ktoré obdivujem, takže to vlastne vyzerá tak, že hrdinom je mi kdekto, koho mi je trocha ľúto. Napríklad vegetariáni. Je pol druhej v noci, teda čas, keď zájdem do chladničky a dám si klobásu, tri kolieska čabajky – prvý, aby som ochutnal celok, druhý, aby som sa znova nadchol harmóniou chuti, a tretí, aby som pocit fixoval. Mäsa by som sa možno zriekol, ale klobásu, rezeň a pršút by som musel preklasifikovať na zeleninu. Lenže potom by to vegetariánstvo stratilo zmysel. A nevedel by som sa vzdať ani syra, kozieho, s jabĺčkom. Naozaj vegetariánov obdivujem, pre pevnú vôľu, pre morálny presah, pre vieru, že žijú zdravšie. Nie, naozaj si myslím, že žijú zdravšie a určite sú lepší ako ja, ale pre chuť tej klobásky je mi ich ľúto. Zriekli sa jej, nikdy už neochutnajú pomleté telo mŕtveho zvieraťa s príchuťami natlačené do čriev. Žujúc klobásu, utešujem sa, že vedia, prečo to robia, že sú rozhodnutí a to rozhodnutie je múdre a správne, ale keď cítim tú chuť a vôňu, bože, tú vôňu, neverím tomu, neverím, že by im tá klobása nechutila. To isté s ľuďmi, čo prestali fajčiť. Pohŕdal som nimi, ale cítim, že fajčenie mi asi naozaj škodí, tak som ich začal obdivovať. A zároveň mi ich začalo byť ľúto. Otvorím škatuľku, poihrám sa s cigaretou medzi prstami, poláskam ju, vložím do úst, zapálim, karcinogény zaplnia pľúca a razom je mi jedno, že budem platiť. Nefajčím s pocitom viny, ale náruživo, s chuťou a nasadením, presvedčený, že moja chatrná psyché si zachováva akú-takú integritu zoči-voči vrodenému neurotizmu len vďaka cigaretám. Verný rozkoši, ktorá ma zabíja? Nie, len verný rozkoši, to zabíjanie ešte môžem ignorovať. A vidím ľudí, čo s tým prestali, vzdali sa tej rozkoše, celkom dobrovoľne, a len sa utešujem, že sa naučili žiť plné životy aj bez cigarety. Tiež tomu však neverím, a preto je mi ich ľúto.

A ľutujem športovcov, ľudí, čo nechodia do kina, lebo už všetky dobré filmy videli, ľudí, čo nečítajú, lebo už našli tú svoju knihu, a tak ďalej, a čoraz nástojčivejšie si uvedomujem, že ja som obeť, som poľutovaniahodný, lebo mnou dosiaľ celkom lomcujú vášne. Pevná vôľa je mi rovnako abstraktným pojmom ako pravda a sám sa nikdy nemôžem stať hrdinom, lebo jednoducho nie som ani ochotný, ani schopný prinášať obete, a to hrdinovia musia. Tak si hoviem v svojej malosti, vzhliadam k svojim hrdinom s ľútosťou, a robím za nich všetky veci, ktorých sa oni zriekli, aby mohli byť hrdinami. Komiksovou terminológiou som vlastne sidekick, pobočník, vedľa ktorého je to hrdinstvo zreteľnejšie. Tiež prinášam obeť: ničím si telo a myseľ mäsom, cigaretami a prázdnym mudrovaním, len mi to ako obeť nepripadá. A vôbec, majú hrdinovia pocit, že prinášajú obete? Lebo ak nie, tak by som ním tiež mohol byť. Hrdinom sám sebe, svojím vlastným dielom. Hrdina priemernosti – ako väčšina. Páliť tie fotky bola fakt hlúposť, hrdinov si predsa treba pamätať.

A čo vy, akí sú vaši hrdinovia?