Čajové kanvičky pre barbiny

V našich končinách je ešte stále pomerne rozšírená takzvaná kastrólová príprava čaju. Spočíva v tom, že do približne trojlitrového kastróla sa šmarí jedno vrecúško Pigi čaju (alebo iných čajových zvyškov pozmetaných z lodnej paluby) a zaleje sa vriacou vodou. Výsledkom je takmer homeopatický výluh, ktorý treba riadne osladiť a okysliť citrónom, aby sa to vôbec dalo piť. Na druhej strane, bez takéhoto čaju si neviem predstaviť pojedanie zemiakovej baby alebo vajcových hrianok.

Veľká časť slovenskej populácie síce už dávnejšie postrehla, že sa k nám začali dovážať sypané čaje, a dokonca si ich možno objednať cez internet, no v tomto sortimente zaujali predovšetkým naparfumované, efektne zdobené typy s romantickými názvami ako Babičkina záhrada či Indiánske leto. Týmto článkom chcem urobiť reklamu nielen radu kvalitných viacnálevových čajov, napr. dárdžilingov, čínskych a tchajwanských wulungov, čchimenov alebo sečuanov, ale zároveň by som spropagoval jeden zo spôsobov ich prípravy a popíjania.

Na prípravu lahodných nálevov sa veľmi dobre hodia takzvané íšingské kanvičky. Sú drobučké, s objemom pol až jeden a pol decilitra, výnimočne aj viac. To, čo do nich nalejete, by malo zodpovedať tomu, čo z nich vylejete do šálky alebo šálok, z ktorých sa bude piť. Keď tieto kanvičky u mňa na poličke videla kamarátka, dôverne sa ku mne naklonila a spýtala sa tlmeným hlasom, či sa ešte stále hrávam s bábikami (raz som jej totiž pod vplyvom alkoholu prezradil, že som sa ako dieťa skutočne istý čas s bábikami hrával). Nepohol som ani brvou. Otcovsky som ju objal okolo pliec a tlmeným hlasom som jej zašepkal do uška: „Vysvetlím ti to, aby si sa v spoločnosti nestrápnila. To sú íšingské kanvičky a v Číne sa oddávna považujú za najdokonalejší riadik na prípravu čaju. V týchto kanvičkách je možné pripraviť viac nálevov, pričom každý nálev má svoju špecifickú chuť, takže popíjanie čaju sa stáva takým malým súkromným viacnásobným orgazmom.“

Anatómia kanvičky
Základom hlinenej íšingskej kanvičky je špeciálny íl s obsahom železa. Tento materiál sa od roku 960 (dynastia Sung) ťaží iba v oblasti menom Íšing (Yixing). Íl po vypálení zostáva porézny, takže vynikajúco udržiava teplo. Zároveň vstrebáva jemné príchute čaju a uchováva ich, takže chuťovým pohárikom poskytuje nezabudnuteľné zážitky.

Nenápadné zemité farebné tóny a nežnú krásu týchto kanvičiek oceňovali najmä počas panovania dynastií Ming a Čching (1573 – 1911). Oblasť, kde sa kanvičky vyrábajú, leží asi 250 kilometrov od Šanghaja, v provincii Ťiang-su. Íšingský íl neobsahuje žiadne toxické prímesi, napríklad arzén či kadmium. Ťaží sa v troch základných farebných odtieňoch – s jemným purpurovým nádychom, červený a červenohnedý. Primiešaním rôznych podielov základných farieb, alebo pridávaním nerastných farbív vznikajú ďalšie farebné variácie. Do materiálu na čierne kanvičky sa pridáva oxid kobaltu, modrá vzniká zmiešaním oxidov iných kovov. Hlavným faktorom, ktorý určuje odtieň a transparentnosť farby, je obsah železa v íle, takže najcenenejšie sú purpurové, alebo výrazne červenohnedé farby.
Po spracovaní ílu na polotovar sa do neho pustia šikovné čínske prstíky. Kanvičky sa vytáčajú na hrnčiarskom kruhu, prípadne sa odlievajú pomocou najrozličnejších šablón. Glazúry, ani žiadne chemikálie sa nepoužívajú, po vypálení sa povrch kanvičiek iba obrúsi, prípadne sa preleští. Na záver sa vypaľujú v elektrických peciach, ktoré od roku 1960 nahradili historické takzvané „dračie pece“. Hovorilo sa im tak preto, lebo počas noci vyzerali ako rozďavené papule obrích drakov chrliacich oheň.
Na rozdiel od porcelánu sa íšingské kanvičky vypaľujú pri nižších teplotách a stávajú sa tak odolnejšími voči extrémnym teplotným zmenám. Napriek tomu, že pôsobia veľmi krehko, sú prekvapujúco pevné. Minimálne zmeny objemu íšingského ílu dovoľujú miestnym hrnčiarom tvarovať dokonalé viečka, ktoré bránia oxidácii čajového nálevu a uchovávajú tak jeho dokonalú chuť.

Zhruba od 16. storočia sa do kanvičiek vyrývajú znaky či pečate výrobcov, čím každá séria získava punc jedinečnosti. Postmoderní čínski hrnčiari sa inšpirujú nielen tradičnými tvarmi, ale často poriadne popustia uzdu fantázii, takže vznikajú skutočne nekonvenčné extravagantné umelecké diela.

Kupujeme a ošetrujeme kanvičku
Ak ste si práve zaumienili, že íšingská kanvička nesmie chýbať na vašej poličke, musím vás upozorniť, že cena strednej a nižšej kvalitatívnej triedy neklesá pod päťsto korún slovenských. Za kvalitu si treba priplatiť niečo nad tisíc korún a za superkvalitu o niekoľko tisícok viac. Umelecké originály sú určené aj zberateľom, čomu zodpovedá ich cena.  
Ako som spomínal, kanvička absorbuje chute jednotlivých typov čajov, takže múdro robí ten, kto si na jeden šup kúpi aspoň tri kusy – jednu na biele a jemnejšie zelené čaje, druhú na výrazné zelené čaje a wulungy (polooxidované čaje) a tretiu na dymové čaje a puery (špecifické čaje, väčšinou výraznej zemitej chuti).

Len čo si kanvičky prinesieme domov a dosýta sa pokocháme ich krehkou krásou, opláchneme ich vodou. Pozornosť venujeme najmä vnútorným častiam, kde zostal prach a  nečistoty po dobrusovaní. Potom do kanvičiek nalejeme vriacu vodu, chvíľu počkáme a vylejeme ju. Vzápätí do tretiny nasypeme lístky takého druhu čaju, aký v nej budeme neskôr pripravovať. Zalejeme horúcou vodou a necháme štvrť až pol hodiny postáť. Tento čajový výluh však nepijeme, lebo má dosť odpornú, hlinenú pachuť. Na jej odstránenie si celý proces v ten deň zopakujeme ešte tak zo dva razy, pričom posledný nálev necháme v kanvičke stáť počas noci. Na druhý deň pokračujeme. Z novej dávky čajových lístkov znovu postupne pripravíme tri nálevy. Potom, čo vylejeme posledný, z kanvičky vyberieme aj vylúhované lístky. Vyhodíme ich, pridáme do kompostu, alebo nimi nakŕmime morské prasiatko (naše ich miluje). Po tejto zdanlivo zložitej procedúre je kanvička „zatiahnutá“ a pripravená na svoju premiéru.  

Základná príprava čaju pomocou kanvičky
Nebudem sa zaoberať zložitými čajovými ceremóniami, akou je napríklad kung-fu čcha. Opíšem najjednoduchšiu metódu prípravy viacnálevového čaju. Okrem čaju a kvalitnej mäkkej (filtrovanej alebo balenej) vody budeme potrebovať veľkú kanvicu z varného skla (1-1,5-litrovú simaxku) a sviečkový ohrievač vody. Oba spomenuté predmety môže nahradiť termoska. Tá síce nie je taká štýlová, zato je praktická.

Zovretú vodu necháme chvíľu postáť, aby jej teplota klesla približne na 90 °C (teplomerom to merajú nadšení začiatočníci a pokročilí pedanti s diagnózou). Do kanvičky nasypeme suché čajové lístky, mali by siahať asi do tretiny, prípadne do štvrtiny až polovice, záleží na konkrétnom druhu čaju, na jeho sile, veľkosti a tvare lístkov. Do simaxky či do termosky vlejeme odstátu horúcu vodu. Zalejeme ňou lístky v kanvičke a cez pipničku ju hneď aj vylejeme, takže lístky sa len opláchnu a trocha napučia. Je to akási obdoba milostnej predohry. Simaxku postavíme na sviečkový ohrievač, ak používame termosku, priklopíme ju vrchnákom. Vzápätí lístky zalejeme druhý raz a v tej chvíli nálev prelejeme do šálky rovnakého objemu, akú má kanvička. Upokojíme sa. Vydýchame sa. Napijeme sa.

Ďalšie nálevy vyžadujú vždy o pár sekúnd dlhšie lúhovanie ako predchádzajúci. Z kvalitných čajov sa dá spraviť dvadsať, často aj viac nálevov, pričom každý z nich má trocha inú chuť.

Tomáš Čejka  viac od autora »
Vaše reakcie [18]