Mozartovo antropologické puzzle

Ľudia, ktorí už aspoň raz v živote počuli Mozartovu hudbu, sa väčšinou priklonia k jednej z dvoch hlavných názorových skupín: Prvá považuje Mozarta za nudného, povrchného, až gýčovitého verklikára, druhá ho často až nekriticky adoruje, pojedajúc pri tom ostentatívne jeho kugeln a tvrdiac, že Mozart bol hudobný génius, ktorý poslúžil evolúcii hudby ako rozhodujúci epochálny katalyzátor.
Podľa odborníkov vraj génia možno vyfabrikovať z každého idiota. V prípade, že chceme vylepšiť imidž rodiny a zatúžime po hudobníkovi, stačí, keď vyhliadnutú obeť počas niekoľkých rokov každý deň na dvanásť hodín pripútame ku klavíru a za každý prehmat ju budeme trsteničkou zostra švihať po nahrbenom chrbte. Génia predsa tvorí 99 percent potu a iba jediné percento talentu je od Boha.

Mozart? To je čo?
Vieme, čo Mozart skomponoval a vďaka modernej technike to môžeme na počkanie predviesť všetkým ignorantom. Vieme však s rovnakou istotou potvrdiť, ako vyzeral?
Keď zhrnieme písomné pramene, odborné posudky a podporíme ich všetkými známymi Mozartovými podobizňami, zistíme, že Wolfi mal korpulentnú a drobnú postavu (meral len čosi málo cez 150 centimetrov). V čase viedenského pobytu sa ešte viac vypásol, takže mal klasickú dvojitú bradu. Čelo mal kolmé, nos dlhý a úzky a mierne vypuklé oči. Antropológovia sa domnievajú, že Mozart bol krátkozraký, ale nenosil okuliare. Usúdili tak podľa zvlneného povrchu čelovej kosti, za čo pravdepodobne môžu časté sťahy čelového svalu pri vraštení čela, grimasy typickej pre krátkozrakých ľudí. Wolfi mal vlasy typu „špinavý blond“, pleť bledú, posiatu jazvami po kiahňach. Údajne mal aj nezvyčajný tvar ušných boltcov (v písomných prameňoch nešpecifikovaný). Teda žiadny krásavec, ako si to overili aj viedenskí a českí antropológovia, ktorí na základe predpokladanej hudobníkovej lebky vytvorili plastickú podobizeň. Podľa nej sa na seba Mozart najviac podobá na kresbe D. Stockovej z r. 1789 a na rodinnom obraze, ktorého autorom je J. N. della Groce, 1780–1781.

Chorľavý chlapec
O Mozartovej smrti existuje vyše stovky rôznych teórií, poloprávd a mystifikácií. O reálnom zdravotnom stave a chorobách, ktorými Mozart trpel, sa dočítame najmä v jeho korešpondencii. Je známe, ako som už naznačil vyššie, že cieľavedomý Wolfiho otec, salzburský dvorný kapelník, nútil svoje úbohé siedme dieťa verejne koncertovať už v šiestich rokoch. Stres a cestovanie chorľavému chlapcovi nijako neprospievali. Prekonal šarlach, záškrt, chronický katar a reumatickú horúčku, týfus, reumatický zápal kĺbov, kiahne. Od roku 1784 trpel recidivujúcimi a nevyjasnenými horúčkovitými ochoreniami, čo dokumentujú aj defekty a poruchy mineralizácie zubnej skloviny. Keď k tomu prirátame žalúdočné ťažkosti a silné bolesti hlavy, je zázrak, že sa dožil až tridsiatich piatich rokov!
Podľa písomných prameňov Mozart zomrel 5. decembra 1791 pred jednou hodinou nočnou. Dve hodiny predtým bol ešte pri vedomí, takže bol svedkom, ako jeho ošetrujúci lekár Thomas Closset spoločne s prizvaným konziliárom určujú diagnózu: „hitzige Frieselfieber“, čiže horúčkovité ochorenie. Sprievodnými prejavmi boli bolesti a opuchy kĺbov, vyrážky, zvracanie a bolesti hlavy – „Absetzung im Kopfe“, čo rôzni autori často nesprávne interpretujú ako zápal mozgových blán (meningitis).

Diagnostikované horúčkovité ochorenie potvrdzuje v jednom zo svojich listov aj významný viedenský lekár Eduard Guldener von Lobes. Príčinou Mozartovej smrti však neboli len uvedené príznaky. Na máry skladateľovi dopomohla aj vtedajšia lekárska špecialitka, spočívajúca v opakovanom púšťaní žilou (každý pokus = mínus tri a pol deci krvi), kombinovanom s podávaním preháňadiel. Navyše, Mozart oslabený horúčkami stratil veľa tekutín, takže recidívam reumatickej horúčky zakrátko podľahol. Hneď po smrti vznikla známa legenda o Mozartovej otrave.

Mozartova lebka prehovorila
Bohužiaľ, nie definitívne. Od r. 1986 sa pravosťou tzv. Mozartovej lebky zaoberal salzburský paleontológ G. Tichý a skupina rôznych špecialistov. Výskumy sa, okrem radu nových poznatkov, nevyhli ani viacerým omylom. Preto požiadala medzinárodná nadácia Mozarteum v Salzburgu o expertízu, obrátiac sa na Ústav súdneho lekárstva vo Viedni. Šéf výskumného tímu si k spolupráci prizval aj českého antropológa Emanuela Vlčka. Na základe jeho článku si mohli prísť na svoje tí, pre ktorých Mozart navždy zostane VIP, ako aj tí, ktorých nezaujímajú okolnosti Amadeovho pôrodu, života a diela, ale čaro nachádzajú práve v podrobných opisoch jeho posledných dní a hodín.

Mozarta pochovali hneď v ten deň, čo zomrel. Jeho telo zmizlo v hromadnom hrobe na cintoríne sv. Marka vo Viedni. Po desiatich rokoch jeho pozostatky exhumovali. Bol pri tom aj hrobár Joseph Rothmayer, ktorý Mozartovu rakvu pred pochovaním označil drôtom a vybral z nej lebku. Po rokoch ju venoval svojmu nástupcovi Josephovi Radschopfovi, ktorý ju v roku 1842 daroval Jacobovi Hyrtlovi, maliarovi, hudobníkovi a obdivovateľovi Mozarta. Po Hyrtlovej smrti zdedil relikviu jeho brat Joseph – profesor anatómie vo Viedni. Zvedavý vedec neskôr odrezal spodinu lebečnú, aby detailne preskúmal sluchový orgán. O výsledkoch prieskumu tohto géniovho orgánu však (pre istotu?) nič nepublikoval, čo by mohlo vniesť určitú nádej do radov Mozartových odporcov.

O pravosti lebky striedavo pochybovalo a nepochybovalo niekoľko ďalších výskumníkov. Potom prišiel rok 1990 a viedenský tím odborníkov dokončil vyššie spomínanú expertízu. Potvrdilo sa, že pohlavie a dožitý vek súhlasia s historickými dátami. Lebka je malá, má nízku a širokú tvárovú časť a kolmé čelo. Podľa sklonu zachovaných koreňov na hornej čeľusti je isté, že nositeľ lebky mal predkus. Najdôležitejším nálezom na skúmanej lebke je však vyhojený úraz hlavy – na ľavej temennej a spánkovej kosti prebieha zvislá trhlina dlhá asi sedem centimetrov. Trhlinu mohol spôsobiť úder tupým predmetom alebo pád na ľavý spánok. Poranenie vzniklo pravdepodobne už počas Mozartovej mladosti. Malý Wolfi mohol hovoriť o obrovskom šťastí, pretože po úraze sa vytvorila krvná zrazenina, čo bez operačného zákroku väčšinou znamená rýchlu smrť. V jeho prípade sa však výron vyhojil a nedošlo k nebezpečnému pretlaku v mozgovni. Na základe neurochirurgických posudkov je isté, že Wolfi sa naďalej mohol pohybovať ako predtým. Nielen pre čitateľa bulváru je zaujímavé, že zvyšky krvnej zrazeniny mohli vyvolávať tzv. temporálnu epilepsiu, ktorá by mohla vysvetľovať Mozartove nepredvídateľné výbuchy veselosti, frivolné vtipkovanie až vulgárnosti, o ktorých sa dozvedáme z písomných prameňov. Aj tento patologický nález teda potvrdzuje, že by mohla byť tzv. Mozartova lebka pravá.

Ešte teplá expertíza
Hoci porovnanie rekonštrukcií s portrétmi skladateľa, poranenia a iné defekty podporujú pravosť tzv. Mozartovej lebky, rakúska televízna stanica ORF iniciovala v minulom roku jej genetickú analýzu. Lebky sa ujali rakúski a americkí špecialisti pod vedením Dr. Walthera Parsona. Netrvalo dlho, a už tu máme prvé výsledky. Výskumníci porovnali vzorky DNA z Mozartových zubov s DNA stehenných kostí jeho exhumovaných príbuzných. Analyzované vzorky však nepotvrdili očakávania a už vôbec nie rodinnú spriaznenosť. A tak, ako to už pri rôznych telesných častiach VIP býva, pravosť Wolfiho lebky je (našťastie) opäť spochybnená, takže zvaní aj samozvaní mozartológovia o prácu a zá

Tomáš Čejka  viac od autora »
Vaše reakcie [11]