Life is Life : Holky, běžte dál!

Ako malé deti sme sa so sesternicou zamilovali do Beatles. Jedného dňa sa naša platonická láska zmenila v činy – rozhodli sme sa nahrať cover verziu skladby Žltá ponorka. Zamkli sme sa v kúpeľni, kam sme ešte predtým nanosili všetky rekvizity, vrátane klasického kotúčaku B-42. Nepamätám si presne, čo všetko sme použili na to, aby sa nám podarilo verne napodobniť všetky tie škripoty, buchoty, piskoty vydávané ponorkou, viem len, že zvuk špliechajúcich vĺn sme vyrábali vlastnými rukami, až po lakte namočenými vo vani plnej vody. Obzvlášť sme si dali záležať na hlasoch, ktoré sa ozývajú v medzihre a znejú akoby ich vysielali z internej palubnej vysielačky. Definitívnu verziu sme neskôr pustili rodičom. Zostali v šoku. V medzihre si totiž vypočuli to, čo sme verne zreprodukovali, konkrétne pasáže, kde nevinné detské hlásky zreteľne spievajú „Môžte mi vylízať!“ a o niekoľko taktov ďalej „kokot-kokot!“.

Na náhly koniec našej speváckej kariéry som si spomenul pri nedávnom veľkom upratovaní, keď som z povaly vynášal náš starý, nefunkčný kotúčak. Skončil vo veľkoobjemovom kontajneri. Na jeho počesť som si v ten večer otvoril fľašu vína a do slúchadiel si pustil Žltú ponorku. Počul som to tam stále. A nielen ja. V ďalších dňoch som sa preto nasal na web a zahral sa na detektíva Orieška. Netrvalo dlho a narazil som na jeden z mýtov: podľa neho vraj autorstvo za prvú hlášku v Žltej ponorke možno pripísať Dežovi Hoffmannovi, slovenskému emigrantovi a fotografovi, ktorý dokumentoval začiatky kariéry Beatles. Je však pravdepodobné, že mýtus menom Dežov aranžmán Žltej ponorky stojí na hlinených nohách. Svedčí pre to fakt, že v období, keď Beatles túto pesničku nahrávali, sa Dežo venoval iným aktivitám. Útechou pre chronických patriotov však môže byť iný mýtus. Podporuje domnienku, že Deža Hoffmanna si chlapci z Beatles natoľko vážili, že si ho ako hosťa pozvali na nahrávanie. A on si tam takto uľavil. Podaktorí dokonca tvrdia, že Hoffmannov výkrik nebol len spontánnym prejavom bohéma tešiaceho sa zo života, ale mal hlboké ideologické korene. Konkrétne: vyjadroval hlbokú Dežovu nenávisť a antipatiu voči boľševikom. Niečo podobné, ako keď si vo filme Pelíšky Jiří Kodet schuti zareve z okna: „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel!“ Ak niekto pozná ďalšie mýty, alebo dokonca skutočný význam hlášky zo Žltej ponorky a prezradí ich v diskusii k článku, nesmierne poteší moju stareckú dušu, a to nech mu je najväčšou odmenou.

Tou mojou odmenou bolo, keď som si pred rokmi ako mladý nádejný nihilista vypočul, akými slovami víta publikum Mick Jagger. V nahrávke koncertu Rolling Stones, ktorý vyšiel na platni pod názvom Flashpoint (album si môžete stiahnuť tu), na svojich fanúšikov viac ako nezdvorilo kričí: „Čo chcete, kokoti?“ Vzápätí ešte zahlaholí čosi po anglicky a začne spievať pesničku Ruby Tuesday. Inou kategóriou je zreteľný nedočkavý ženský výkrik z publika „Začnite!“, keď Rolling Stones na inom koncerte akosi nevedia rozbehnúť skladbu The Midnight Rambler. Tu s najväčšou pravdepodobnosťou nejde o fonetický omyl, ale o milú náhodu. Pochybujem, že by na tento koncert povinne nahnali päť autobusov slovenských turistov, len aby zviditeľnili náš v tých časoch nepoznaný a bezvýznamný štátik. Len pre úplnosť: nespokojný výkrik nájdete na platni Get Your Ya-Ya’s Out.

K úplnej klasike fonetických omylov patrí estrádna hitovka Life is Life rakúskej kapely Opus, ktorá si užila svoj rok slávy kedysi v osemdesiatych rokoch. Dnes je známejšia a počúvateľnejšia jej brutálno-krásna cover verzia od slovinskej skupiny Laibach. V pôvodnej skladbe je najzaujímavejšie to, ako po úvodnom nekonvenčnom popevku „na-ná-ná-na-na“ bubeník náhle zakričí: „Holky, běžte dál!“ Množstvo ľudí to tam počuje dodnes, pričom koluje rôzne modifikovaná legenda o tom, že bubeník bol český emigrant a takto si zakričal na české fanynky, ktoré vraj:
A. dupali po kábloch od aparatúry.
B. sa snažili predrať cez ochrankárov, aby mohli vyskočiť na pódium a vyobjímať si svojich idolov.

V skutočnosti je bubeník Rakušák ako poleno a kričí „All together now!“. Napriek tomu si svoje v skladbe Life is Life našli aj Maďari. V refréne počujú vetu „levelet kaptam“ (dostal som list). Počas budapeštianskeho koncertu to niekoľkým ľuďom z prenosového televízneho štábu nedalo pokoj i vybrali sa opýtať, čože to tam tí Opusáci spievajú. Dostalo sa im lakonickej odpovede, že nič, čo by malo význam, je to len popevok, ktorý sa dá prepísať ako „labadab dab dab“. Veľa ľudí tomu však neuverilo. Ktovie, možno sa od tých čias traduje, že v Pešti existuje drobná sekta, ktorej hlavnou úlohou je šírenie pravdy o členoch kapely Opus, ktorí sú mediátormi medzi nami a nejakou mimozemskou civilizáciou v oblasti Alfa-Centauri. No a to, že v rámci koncertu oznámili, že dostali list, má hlboký mystický význam, ale pochopiť ho dokážu výlučne osvietení a vyvolení.

Na záver už len dve drobnosti majstrov z našej slovenskej kuchyne. Kto by nepoznal pesničku Muž nula (skladbu si môžete stiahnuť tu), z ktorého Marika Gombitová svojím typickým maznavo-šušlavým prejavom spravila Mušulu? Alebo taká legenda, akou bol Krátkožil od Elánu. Že neviete, kto je krátkožil? Tak to by vám hravo vysvetlila moja nebohá príbuzná, ktorá dlho nechápala, prečo Jožo Ráž spieva v songu Kaskadér o niekom, kto má patologicky skrátené žily. Jednoducho – čo sa babe chcelo, to sa babe prisnilo.