Do hrobu

Stará mama mojej známej dala minulé Vianoce všetkým svojim štyrom dospelým vnučkám pod stromček darčekové poukážky z Palmersu. To je taký obchod s drahšou spodnou bielizňou, ak niektorí neviete. Roztrasenou rukou k poukážkam dopísala odkaz, že Ježiško si praje, aby boli v zakúpených kúskoch krásne, a tak ich rozhodne nemajú šanovať, lebo čipková spodná bielizeň sa má vynosiť a nie odkladať pre dedičov, pretože s dedením sú len mrzutosti a kto by už chcel dediť gaťky. Po tom, ako sme svorne ocenili rozšafnosť starej mamy, takú ojedinelú v jej generácii, ktorá prežila jednu až dve svetové vojny, znárodnenie, výmenu peňazí a mnohonásobné celonárodné uťahovanie opaskov, sme jej museli dať za pravdu.

Dary trvalej hodnoty, ako sme roky so sestrou nazývali predmety potrebné, užitočné a často aj želané, ako napríklad posteľné obliečky, hrnce či žehličky, ktoré na nás pozerali z rozbaleného vianočného papiera, nás na jednej strane potešia, ak nič také nemáme, na druhej strane nás uvrhnú do chmúrnych myšlienok na ustieľanie, žehlenie a postávanie pri sporáku v spoločnosti vecí, ktoré nás možno prežijú, ale napriek optimistickým reklamám na farebne zladené varenie a rozjasané jazdenie hladkým povrchom žehličky po snehobielej košeli nám život neurobia radostnejším. Jasné, že to znie jednak nevďačne a jednak egoisticky, pretože nikto nemá v ústave zakotvené právo na radostný život. Len keď som sa tak v nedávnom pozabudnutí sa na lavičke v nákupnom centre zamyslela nad tým, čo súviselo s tými najšťastnejšími zážitkami v mojom živote, prišla som k zisteniu, že to neboli veci, ktoré mi priniesli pocit naplnenia, ten pocit, že som tu a teraz na správnom mieste, že sem patrím a teším sa, že žijem. Boli to city, zážitky a činnosti.

Cez toto zistenie som sa zamyslela nad svojimi blízkymi, nad tými, ktorých chcem najviac potešiť nejakým darčekom na Vianoce a došlo mi, že u nich to funguje podobne. Je lepšie darovať let balónom než motorovú pílu? Masáž lávovými kameňmi než tričko, čo netreba žehliť? Dve hodiny stráženia malých detí plus termín u kaderníčky než súpravu do kúpeľne? Spoločné popoludnie na bowlingu než lego? Lístky na koncert než nový mobil vo výhodnej akcii? Kurz keramiky než encyklopédiu? Písomný sľub „pôjdem s tebou kdekoľvek budeš chcieť a potrebovať“ než parfum od Ralpha Laurena? Neviem, občas asi aj áno.

Ak sa vám zdá jednoduchšie a lacnejšie kúpiť darčekový balíček v drogérii než zháňať na internete balón a potom siahať hlboko do vrecka, chcem vás len upozorniť na výsledky našej ankety spred dvoch týždňov. Na otázku Čo by ste chceli nájsť pod stromčekom odpovedalo zo 736 respondentov 23 percent, teda takmer každý štvrtý, že by chceli nejaký fakt pekný sexuálny zážitok. Predstavte si to: stromček, pod ním šuštia salónky, čo padli za vlasť, pod kreslom vianočné papiere, ktoré si tam zabudla babička, lebo si ich chcela odložiť na ďalší rok, veď boli skoro nepoužité, nedojedené rozkrojené jabĺčko, trochu odstáta vôňa ryby a rozliateho vaječného koňaku, ťažko fučiaci prejedený rodinný príslušník či domáci miláčik vo vedľajšej izbe, s ktorým ktovie či nebude treba utekať k lekárovi, špinavý riad, roztečený vosk, malátny pocit šťastia, že sme dožili ďalší rok, a pritom už všetci odišli, ste tam len vy dvaja v červených pulóvroch s kvackami od kapustnice, ktoré treba vyzliecť a uvidí sa, či z toho niečo nebude. Chápem, že také niečo ako nejaký fakt pekný sexuálny zážitok sa ťažko dáva nielen starej mame alebo synovcovi, ale často aj vystresovanej neurotickej manželke alebo ofučanému frajerovi, no občas by to za pokus stálo.

Darčeky, ktoré si obdarovaný vezme do hrobu, hrajú jednoducho v mojej tohtoročnej vianočnej hitparáde o postup do finále. Aj tak máme v bytoch málo miesta, aj tak nám pod knihami praskajú police a vázičky sú dobré akurát na to, že tú vyhovujúceho tvaru a rozmeru nemáte, keď ju potrebujete, lebo vám padla na zem, keď ste pred týždňom znechutene manipulovali s vysávačom. Svetre a voňavky si aj tak najlepšie kúpi každý sám, rovnako obrazy s abstraktným motívom, čo je to najhoršie, čo môžete dostať, lebo pozerať sa vám naň nechce a otočiť ho k stene by bolo urážkou darcu a aj ten požiar či krádež nemôžete predstierať každý rok po Vianociach, ale taká „masáž chodidiel, kedykoľvek budeš chcieť“ alebo „totálne gýčový výlet do Prátra hneď po Veľkej noci“ je niečo, na čo sa nezabúda, lebo s takým darčekom dávate aj kus seba, a to je to, čo sa počíta. Je to totiž o láske, a tej nie je nikdy dosť.