Kto teda, ak nie dalajláma?

Bolo vtedy už dosť po polnoci, keď sa mi v rámci dohasínajúcej oslavy narodenín môj kamarát zdôveril, že sa nejakým spôsobom skontaktoval s dušou svojho brata, ktorý rok predtým tragicky zahynul.

- Brácho povedal, že sa má dobre, - povedal kamarát. - Teda, nie že priamo dobre, ale že sa to dá vydržať. A že sa mal už znovu narodiť, vraj nejakej babe v Austrálii, ale že ona bola mladá, ešte mladšia než naša mama, keď sa jej narodil naposledy, a tak sa tá baba v tej Austrálii na to nejako necítila mať už dieťa, tak si ho dala zobrať. Tak teraz brácho čaká na ďalšiu príležitosť.

- To je super, že sa chystá vrátiť, - povedala som ja.

- On je strašne dobrý chalan, - povedal ten kamarát a ja som cítila, že už nežiali uväznený v pocite definitívnej straty, že je vyrovnaný v akomsi pokojnom očakávaní chvíle, ktorá raz príde, možno o dvadsať rokov, možno o tridsať, možno o päťdesiat, keď niekde – kdekoľvek na svete – stretne cudzieho človeka, pozrie mu do očí a pocíti spriaznenosť, akú zažíval len s bratom.

Je to úžasná vec, tá reinkarnácia. Akokoľvek skepticky a stredoeurópsky sa môžeme tváriť, niet lepšej útechy vo chvíľach, keď sa útecha hľadá tak nevýslovne ťažko. Veď čo iné, než „neboj sa, znovu sa narodí vo vhodnejšom čase, v novom tele, možno lepšom, zdravšom, ktoré mu neprinesie toľko fyzickej bolesti“ môžete povedať kamarátke, ktorá potratí vytúžené dieťa, malému chlapcovi, ktorý navždy stratí zbožňovaného psíka alebo samej sebe, ak vám zomrie človek blízky a nadovšetko milovaný? A v takých chvíľach si viera v znovuzrodenie a karmický zákon ani trochu neprotirečia s výchovou v umiernenej katolíckej rodine. Práve naopak, tieto dve viery spolu nažívajú v logickej symbióze, v ktorej boli údajne aj oficiálne, až pokým si tesnou väčšinou cirkevní hodnostári v roku 553 na ekumenickom koncile v Konstantinopole neodhlasovali, že myšlienka reinkarnácie je bludná. Odvtedy už v Biblii o nej zmienky nemáme, žijeme vraj na Zemi len raz a žiadne reparáty neprichádzajú do úvahy. Ale nechcem sa púšťať do teologických sporov, koncil mám len z druhej ruky, sama som tam nebola, a ak aj bola, nič z toho obdobia si nevybavujem.

Keď nad tým rozmýšľate, musíte reinkarnácii priznať, že je to systém, ktorý je spravodlivý, trpezlivo odpúšťajúci, dávajúci ďalšie šance pochopiť, naučiť sa, odčiniť, odpustiť a dokončiť úlohy, z ktorých nás predčasne odvolala smrť. Zároveň je to systém, ktorý vie, kam vás má v ďalšom narodení umiestniť. Možno si vyberá vaša duša, možno tak koná v dohovore s vyššou mocou, isté však je, že by ste sa mali po prechode pôrodnými cestami vašej mamy ocitnúť v tele, rodine, krajine a čase, ktorá je pre váš ďalší rozvoj jediná správna, že to nie je náhoda a že tieto vesmírne umiestenky sú riadený proces. Môžete o tom pochybovať, ak sa dobre rozhliadnete, ani sa vám nečudujem, že premýšľate nad tým, či sa občas niekde aj nestane chyba, ale my si tú skepsu môžeme dovoliť, lebo medzi nami je asi dosť málo pravoverných budhistov od narodenia. Skutoční budhisti totiž nepochybujú. A kto by nemal už vôbec pochybovať o tom, že reinkarnácia vie, čo robí, je dalajláma, keďže aj dalajlámom je len preto, že si ho ako malé dieťa so vtelenou dalajlámovskou dušou kedysi niekde našli tibetskí mnísi. No a tento dalajláma teraz oznámil, že by bolo lepšie, keby si jeho nástupcu už nevyberala reinkarnácia, teda že on to nevidí tak, že by mal umrieť a potom mnísi nájdu dieťa, v ktorom bude múdro prevtelená jeho duša, ale že by si mali nového dalajlámu zvoliť, alebo by ho určil on sám. Na vine sú, samozrejme, Číňania, ktorí okupujú Tibet, zasahujú do vnútorných záležitostí a je tu nebezpečenstvo, že by aj tú reinkarnáciu dokázali nejako zmanipulovať. Kto už, ak nie dalajláma by mal však veriť, že reinkarnácia by si poradila aj s podkutými mozgami v čínskej tajnej službe, že by vedela vymyslieť, kam umiestniť jeho dušu, aby sa novému prevteleniu podarilo prežiť, pochopiť a obabrať aj komunistických funkcionárov? Nie je pochybovanie vyhradené len pre nás obyčajných ľudí? Nemajú byť dalajlámovia, pápeži, immámovia a najväčší rabíni nositeľmi a neochvejnými obrancami tisícročných právd? Netúžime po neomylnosti zástupcov boha, prozreteľnosti, vyšších princípov, nech už tie princípy nesú nálepky akýchkoľvek náboženstiev?

Svet sa mení, nič už nie je pevným bodom, ktorého sa pridržíte a pootočíte planétou. Musíme podstupovať každodennú drinu rozhodovania sa, hodinu po hodine, z prípadu na prípad, čo je a čo nie je správne, čo je dobré a čo nie je, čo je vyššie dobro a čo menšie zlo. Keby dalajláma vedel, koľké milióny ľudí svojím vyhlásením prigniavil bremenom ich vlastnej zodpovednosti, možno by si to lepšie rozmyslel.

Aspoň že ten môj kamarát čakajúci na znovuzrodenie brata nečíta noviny. Nevedomosť matkou spokojnosti.