Migando grando dopostelando

„Že si len moja halucinácia a tebe sa v skutočnosti sníva už tretí sladký sen v posteli?“ hovorievam svojmu synovi, keď sa pred polnocou vynára z tmy detskej izby s nejakou objavnou myšlienkou, ktorú chce riešiť namiesto spánku. Hovorievam aj „Dobrú noc, všetky blšky na pomoc“ a ešte „Do postele, lebo nemáme žeriav, čo ťa z nej bude ráno nasilu vyťahovať“. Nie je to nič mimoriadne, len taká láskyplná rodičovská rutina, ale keď tie vety zo mňa vyjdú, syn aspoň vie, že je všetko, ako má byť a žiadni mimozemšťania mu matku nevymenili za jej klon. Lenže nastávajú aj skraty. A vtedy sa z hmly nevedomia vynárajú iné veci.

- Migando grando dopostelando! – vyletelo zo mňa a po tejto vete nasledoval nielen prekvapený pobavený pohľad môjho potomka, ale aj môj vlastný úžas. Túto vetu na nás kričieval z jednej izby do druhej náš otec, keď sme boli malé. Znie ako zaklínadlo a pri jej vyslovení sa mi vybaví všetko: pachy a vône rodičovského bytu, otcove šľapky, rám okuliarov, zmes irónie a podráždenosti, ktorou sa vyznačoval jeho rodičovský prístup, jeho netrpezlivosť, autoritatívnosť, neprítomnosť duchom. Vždy som si hovorila, že k svojim deťom budem iná a snáď sa mi to na akejsi vedomej úrovni aj darí. Tak kde sa vzalo to migando? A čo ďalšie používam bez toho, aby som to identifikovala?

Keď som onehdy zatínala zuby a snažila sa nevypustiť nič z toho, čo sa mi tlačilo von v snahe vyventilovať sa v sťažnostiach na manžela, moja mama, ktorá svojmu zaťovi vždy principiálne drží stranu, sa len pobavene usmievala.

- Pokoj, to sú chlapi, aj tvoj otec to robieval, - povedala mi.

- Aj na otcovi mi to pekelne liezlo na nervy, - povedala som ja.

- Tak prečo si sa vydala za muža, ktorý mu je podobný? – spýtala sa ma prívetivo.

Zostala som ticho. V hlave mi to šrotovalo ako v zaprášenom harddisku.

- Neviem. Asi som chcela poraziť osud, - povedala som. - Zvládnuť to lepšie než ty alebo než ja, keď som bola dieťa. Človek chce zmeniť karmu a preceňuje svoje sily.

A potom som si spomenula na všetkých tých dospelých ľudí, ktorých poznám od detstva, u ktorých viem, akí boli ich otcovia a matky a zisťujem, že v tom nie som sama, že všetci ideme v šľapajach svojich rodičov. Snažíme sa kráčať možno spôsobnejšie, dávať si pozor na blato, uhýbanie z cesty a vyčaptávanie topánok, ale všetci reagujeme na to, čo sme dýchali prvých dvadsať rokov života. Tí, ktorí mali možnosť zažiť za detstvo niekoľko rôznych otcov či matiek, čo sa vystriedali v ich domovoch, sa nakoniec uchýlili k tomu najnevhodnejšiemu a najproblematickejšiemu z nich ako vzoru pre výber svojho partnera. Asi preto, že to bola tá skutočná výzva, rébus, ktorý bolo treba riešiť, vzorec na rozlúštenie, na konci ktorého mala byť vysnívaná harmónia.

- Nemala by si tak podliehať svojim teóriám, moja, - povedala mi mama optimisticky. - Nič nie je také jednoznačné a každý deň je iný než ten predchádzajúci a možno bude lepší.

Za jej hlavou sa cez mraky predralo slnko, prežiarilo jej siluetu ako v starých hollywoodskych filmoch a mne sa vybavila veta, ktorú nám často hovorievala zas ona: „Odriekaného chleba najväčší krajec.“ A tak som sa postavila a šla domov, šla som byť tou najlepšou ženou a matkou, akou len zvládnem byť, šla som sa snažiť, aby to raz o dvadsať rokov mali moji synovia so svojimi ženami trochu ľahšie.

A to migando grando občas vyslovím s vedomím dedičstva, o ktorom treba vedieť, že tam jednoducho je – ako niečo, čo je súčasne nevybuchnutou mínou aj pokladom poznania nevyčísliteľnej hodnoty. Záleží od uhla, akým sa na to pozeráme.