Náš sviatok

Nosiť drevo do lesa, variť z vody, hádzať hrach na stenu, toľko k sedemnástemu novembru. Všetko napísal Rado pred rokom a ak nie Rado, tak ktosi iný kdesi inde. Čím teda prispejem? Ničím, ale som presvedčený, že niektoré veci sú natoľko zásadné, že sa k nim treba vracať aj vtedy, keď už vlastne nikoho nezaujímajú. Len pre ne samé.

Prečo bol socializmus fajn? A prečo ma netrafil blesk, keď som také čosi vypustil z mysle? Lebo bol fajn, fajn ako skúsenosť, za ktorú už som nemusel platiť príliš draho, skúsenosť so zlom v jeho najzvrátenejšej podobe. Peklo ľahostajnosti, stereotypu a lží, ktorým už nikto neveril, len sa oplatilo predstierať, že hej, lebo ak sa tak dialo, človek mal do smrti pokoj a mohol prežiť v relatívnom blahobyte bez toho, aby čo i len na okamih vzal zodpovednosť za svoj život do svojich vlastných rúk.

Socializmus, ktorý si pamätám, to už nebola tyrania moci, nie, len tyrania priemernosti, v ktorej štandardom bolo iné si myslieť a iné dávať von. Zopár idealistov možno túžilo po slobode, po skutočnej slobode v najpravejšom zmysle toho slova, nech je akýkoľvek, ale zdá sa mi, že ľudia túžili skôr po blahobyte, hmotnom blahobyte, veď každý už vtedy mal nejakého toho svojho emigranta a všetci sme vedeli, že na Západe sa žije lepšie. Nie ľahšie, práveže ľahšie sa nám priemerným žilo u nás a to ľuďom chýba. To vedomie, že držiac hubu a krok, o všetko dôležité pre každodenné fyzické prežitie sa postará ktosi iný.

Keď to padlo, mal som šestnásť a sedemnásty november mi vlastne prekazil plány. Lebo o dva roky, ešte pred vojnou, čo by ma čakala, plánoval som emigrovať. Už väčšiu časť života som prežil v normálnejšom, či, ak chcete, z hľadiska všeľudských ideálov, prirodzenejšom štátnom zriadení, napriek tomu sa k časom „pred novembrom“ vraciam každý deň. Aspoň na okamih, vždy, keď robím nejaké rozhodnutie a vôbec nemusí mať existenčnú povahu. Stačí, ak sa rozhodujem, akú čokoládu si kúpiť, alebo akú hračku, alebo čokoľvek. Lebo na možnosť tejto voľby som si dosiaľ nezvykol a stále ju vnímam ako takú malú každodennú slávnosť. Zdá sa mi normálnejšie nemôcť si čosi dovoliť, ako môcť, len nie je ČO si kúpiť.

Že robím, čo chcem, myslím si, čo chcem a vravím, čo chcem sa mi už výnimočné nezdá, len prirodzené. A veci, ktoré musím robiť, vnímam nie ako dôsledok mojej vlastnej neslobody, ide len o lojalitu vyplývajúcu z poznania, že nemám schopnosti zarobiť toľko peňazí, aby som si skutočnú slobodu mohol dovoliť. Lebo celkom paradoxne, sám seba vnímam ako typ, ktorému by sa za socíku žilo ľahšie. Nemám žiadne ideály okrem pohodlia, asi by mi nerobilo problém chodiť kamsi na schôdze a platiť stranícku známku. Ak by tu komanči boli doteraz, kúpili by si ma a ani by nemuseli veľa investovať. Keď tu nie sú, už je dôležité len to, čo naozaj dokážem, moje schopnosti, moje ideály, moje odhodlanie a moja viera, že svoj život mám vo vlastných rukách. Mám sa tak, ako sa mať dokážem.

Preto budem sedemnásty november vždy vnímať a predovšetkým cítiť ako skutočný sviatok, preto, že si nemusím klamať do vrecka, respektíve, že môžem a všetkým je to jedno. Áno, socík sa na mne škaredo podpísal a navždy ma ľudsky deformoval ako mysliacu a cítiacu ľudskú bytosť. Je fajn, že o tom viem, lebo sa aspoň troška môžem brániť, ale to je tak všetko.

Veľmi ma potešilo, že pre deti dneška je sedemnásty november len nič nehovoriaci dátum, lebo ony už takto ľudsky pokrkvané nie sú, už sú normálne. Bežné veci sú im bežné a keď sa ich ktosi čosi na ulici spýta, odpovedia, čo chcú, nepremýšľajú nad tým, aká odpoveď sa od nich asi očakáva. To je to novembrové víťazstvo, vedomie, že sedemnásty november má byť prečo sviatkom len pre nás, čo si socík aspoň trocha pamätáme a práve preto v ňom už nikdy nechceme žiť, hoci by sme to stále dokázali.