Áno, aj muži majú svoje dni

100 spišských párkov, 100 rožkov, kilo tresky, bochník chleba, 40 pív, dvadsať horaliek, 4 litre koly, 2 litre toniku, sedmička Fernetu, osem škatuliek cigariet. Ak spolubývajúce presvedčíte, že mužský hráčsky víkend (teda pánska jazda zastrešená kooperatívnym hraním videohier) je prospešný a želateľný nielen pre zachovanie duševnej rovnováhy každého domestifikovaného dospelého jedinca mužského pohlavia, ale v konečnom dôsledku prospeje aj partnerskému vzťahu, napečú koláče. Poznámka: nehovoriť o partnerkách ako o spolubývajúcich, keď sú ešte v miestnosti.

Neverím síce na mužskú periódu, ale ak čosi také existuje, s priateľmi to na nás prichádza každé tri mesiace. Zosynchronizovali sme sa, vraj sa to stáva, a svoje dni trávime družným hraním videohier. Od svitu do mrku, aj v noci. Spíme, keď máme chuť spať, jeme, keď si spomenieme. Za dva a pol dňa stihneme prejsť dve-tri hry. Je to víkend, v ktorom sa vraciame do mladých nezodpovedných liet, víkend, keď sa z nás stávajú veteráni vylodenia v Normandii, pokoritelia rasy Covenantov, víťazi z prstenca Halo a tak ďalej. Žiadna genocída nám nie je cudzia, bratáme sa biľagovaním rozžeravenou hlavňou brokovnice. Nezhovárame sa, len sa hecujeme chlapskými rečami a hrubo častujeme virtuálnych protivníkov. Katarzia.

Idea hráčskych víkendov sa zrodila nenápadne, ako dôsledok spoločenskej objednávky, a vyplynula z kolektívnych rodinných stretnutí, ktoré sme my, muži, narúšali odbiehaním k Playstationu alebo X-boxu. Normálne sa grilovalo, viedli sa zapíjané víkendové reči a keď to vyzeralo, že si môžeme odbehnúť, odbehli sme si. Nie na dlho, tak na polhoďku, nie často, tak trikrát za návštevu, a predsa to stačilo, aby sa v hlave našich lepších polovičiek zrodila idea, ktorá by podobnému narúšaniu spoločne tráveného času zabránila.

„Veď sa stretnite sami a hrajte sa, pokojne aj celý víkend.“

Keď počujete niečo takéto, viete, že ste milovaní. A máme alibi, niežeby sme ho potrebovali, ale je, keby dačo, bol to ich nápad. Tak sa raz za tri mesiace stretneme a hráme sa. Párky sú najlepšie, v mikrovlnke im stačia sotva dve minútky, nutričná hodnota je dostačujúca, na chuť sa dá zvyknúť. Dôležité je, že netreba tráviť more času prípravou jedla. Lebo hrať sme sa prišli, nie jesť, a tak sa hráme. Nie ako malé deti, ako dospelí zaneprázdnení muži, ktorým sa už samo hranie stalo slávnosťou. Pálime do davov oponentov a reptáme, že videohry už nie sú, čím bývali. Rehoľa, mechanické stískanie tlačidla, čo sa ním strieľa.

Raz za tri mesiace je tak akurát. Každého ďalšieho hráčskeho víkendu sa nevieme dočkať, ubehne veľmi rýchlo, ale nakoniec sme radi, že už je za nami. Keď sa vítame s polovičkami, cítime sa ako víťazi a ony nás v tom podporujú. S predstieraným nadšením počúvajú o našich hráčskych úspechoch, hoci, ak by ich videohry bavili, nemusia cez ten náš víkend nikam odchádzať. Neodťahujú sa od nás, hoci nevoniame najvábnejšie, nepozastavujú sa nad spúšťou v kuchyni, len sa tešia, že sme si to poriadne užili. 

Áno, žijeme šťastné, harmonické vzťahy, v ktorých sú mužsko-ženské rodové stereotypy príjemným ironickým spestrením každodennosti, ktorá aj vďaka nim nie je rutinou. Napriek tomu vždy, keď niekomu nezainteresovanému o našich hráčskych víkendoch rozprávam, má tendenciu vnímať naše partnerky ako obete, ktoré nám síce tolerujú naše vrtochy, ale v kútiku duše by si istotne priali, aby žiadne hráčske víkendy neboli. A potom to uzavrú, že máme recht, lebo aj partneri si od seba občas musia oddýchnuť.

Nerozumiem tomu, lebo vzťah nevnímam ako údel, ktorý potrebuje prestávky, ale ako požehnanie, v ktorom sú dvaja ľudia spolu stále, hoci vôbec nemusia byť v rovnakej miestnosti. Ak si cez naše hráčske víkendy od niekoho oddychujeme, tak určite nie od našich partneriek, len sami od seba. A zdá sa mi, že ony to tak majú tiež, inak by sa na naše trojmesačné vyčíňania netešili hádam ešte väčšmi ako my.