Ako to bolo naozaj?

Učiteľ občianskej náuky, neurotický súdruh Caniga, zvaný Víchor, vtrhol do triedy a ešte kým sme ho postojačky zdravili, vymenoval zhruba polovicu triedy. Boli sme perspektívni mechanici strojov a zariadení, potenciálne kvalifikované robotnícke kádre, ktoré k budovaniu šťastných zajtrajškov potrebovali okrem výučného listu aj maturitu. Väčšinu z nás nevzali na normálne stredné školy, niektorých preto, že na to nemali, niektorých preto, že nemali dostatočne veľkú protekciu a niektorých protekcii navzdory. Učiteľ Caniga nám práve oznámil, že my vymenovaní sme sa stali členmi ateistického krúžku. Neviem prečo tak zrazu, asi potreboval na poslednú chvíľu vyplniť nejaké výkazy o angažovanej mimoškolskej záujmovej činnosti, čo mu práve prišli zo SZM, ale nakoniec sa ateistický krúžok tešil veľkej obľube.  Zopár ľudí zo zoznamu síce sprvu reptalo, hlavne tí, čo mali pred birmovkou, ale keď vyšlo najavo, že schôdzky môžeme mať počas frustrujúcej praxe, zmĺkli aj oni. Schôdze samotné sme trávili oblievajúc si zväzácke kravaty pivom a borovičkou v krčme U troch ceckov, lebo v pôvodne zamýšľanej Sieni revolučných tradícií v tom čase skúšala školská dychovka.

Ateistický krúžok bol čisto potemkinovská záležitosť, ako v tých časoch už väčšina ešte stále aspoň formálne budovaného socializmu a nebyť minulotýždňovej diskusie k novembrovskému úvodníku, sotva by som si naň spomenul. Lenže prekliatemu nostalgickému šuplíku stačí málo, aby sa otvoril a keď už bol dokorán, vyšli z neho veci, s ktorými je mi jednoducho ľúto sa nepodeliť.

Tak napríklad rady, rady v zmysle zástupy, v ktorých sa čakalo na akýkoľvek nedostatkový tovar. Svojím spôsobom boli fascinujúce, existovali totiž aj pred takými nepravdepodobnými obchodmi, akými sú kníhkupectvá. Tam sa stávalo vo štvrtok. Na knižky, lebo tých naozaj zaujímavých vychádzalo kvôli cenzúre málo a hoci mali náklady neporovnateľné s tými dnešnými, bolo na ne treba stáť, aby sa ušli.

Ja som mal rady rád, dokonca tak rád, že som ich zakladal. Nie sám, pochopiteľne, bolo nás päť a bola to zábava výrastkov, ktorí by si zaslúžili zopár faciek, ale zábava taká fascinujúca, že sa kvôli nej oplatilo privstať si. Zišli sme sa ráno, ešte pred školou a len tak sa postavili pred nejaký obchod. Stáli sme tam povedzme od siedmej do tri štvrte na osem a keď sme odchádzali do školy, zostal po nás takmer skutočný dav. Dvadsať, päťdesiat, takto v predvianočnom období pokojne aj sto ľudí, ktorí sa pridali bez toho, aby tušili, na čo sa vlastne čaká. A potom, že nebola žiadna sloboda zhromažďovania. Ha. Mäsiarstva, potraviny, ovocie a zelenina, drogérie – vytvoriť zástup pred takýmito obchodmi nebol žiadny problém. Bizarnosť toho, v čom sa tu živorilo deň čo deň, omnoho presvedčivejšie ilustruje skutočnosť, že sa nám podarilo vytvoriť stošesťhlavý rad pred predajňou látok a odevnej galantérie, pričom stačilo povedať, že majú vraj dostať mäkkú riflovinu. Že na osobu sa jej bude predávať len meter a pol, to sme už nedali von my, to vzniklo a rozšírilo sa zástupom akosi spontánne.

Áno, ak si sám za seba, osobne pamätám socík, tak nie ako bolestivú tyraniu, skôr ako čosi, čo by bolo za každých iných okolností smiešne.

Ako vtedy, keď prišli na návštevu pionieri zo Severnej Kórey a my sme s nimi chceli meniť odznaky Kim Ir Sena za Nenu, Spandau Ballet a Scorpions a oni nechceli, lebo sa báli alebo absolútne netušili, o koho ide. A pritom, niežeby tá Nena, Spandau Ballet či Scorpions pre nás nemali cenu, veď to bola jedna z našich najväčších akvizícií, ktorú bolo treba navyše nakúpiť alebo na kolotočoch alebo v Maďarsku, len ten ich Kim Ir Sen bol ešte vzácnejší, lebo sme vedeli, že oni sa mu smiať nesmú, ani vtedy, keď sme zostali na chvíľu sami, bez vedúcich.

Ruština, aký krásny jazyk, jazyk Gogoľa, Čechova, Turgeneva aj toho Majakovského, len škoda, že som s ňou prestal okamžite, ako to bolo možné a kým som sa ju učiť musel, neznášal som ju. Lebo čítať si dnes práve toho Čechova v origináli, slintal by som od rozkoše. Ale vtedy to bolo inak, neznášal som tupú, neodbytnú Ľjubu Alexandrovnu z Leningradu, s ktorou som si musel dopisovať tuším od šiestej triedy na základnej škole. V každom liste prišli aj nejaké obaly od čokolád, pohľadnice alebo iné farebné obrázky, na väčšine z nich bol olympijský medveď Míša, vlk a zajac a Ala Pugačevová. Aj fotku mi poslala a ja jej a nemohli sme nájsť žiadnu spoločnú tému. Písala mi o Ermitáži, ja jej o moste SNP, ona o Auróre, ja o hrade, ona o Zimnom paláci, ja o Tatrách a ak v tých listoch bolo čosi spoločné, tak len to, že obaja sme to robili z donútenia. Vlastne ona možno nie, ona možno naozaj chcela, lenže to neviem, lebo nič naozaj osobné sme si nikdy nenapísali. A vôbec, ktovie, kto všetko ďalší okrem mojej ruštinárky tie listy čítal.

Čo si ešte pamätám? Spoločnú, až výraznú nevôľu k pracovným sobotám, ktoré sa občas pritrafili a boli úplne zbytočné, lebo všetci síce museli ísť do práce a my deti do školy, ale nik naozaj nepracoval. Pamätám si, že ak už som si kupoval nejakú zvlášť obľúbenú sladkosť, nikdy nie len jeden kus, lebo nebolo isté, kedy ju znova bude dostať kúpiť. Preto som dnes svojím spôsobom závislý na Nugete, hoci mi vlastne nijako zvlášť nechutí. Pamätám si oázu konzumnej rozkoše - Tuzex, bony za päť päťdesiat a svoje prvé originál rifle Wildcat, ktoré mi síce boli o tri čísla väčšie a znosil som ich, kým som do nich dorástol, ale jednoducho sme ich vtedy museli kúpiť, lebo sme na ne v tom Tuzexe vystáli rad. Pamätám si spolužiaka Maroša, ako mi sľúbil, že mi z letnej dovolenky v Juhoslávii prinesie čokoládu Kras a v septembri sa už v škole neukázal a nikto nám nikdy nahlas nepovedal, že emigrovali.

Nie, nikto ma nikdy nepresvedčí, že to bolo lepšie, správnejšie, či nebodaj morálnejšie, a nikto ma ani nikdy nepresvedčí, že to síce bolo čudné, ale za daných okolností normálne. Nie, lebo ak by aj zlyhali všetky spomienky a ten človek by hádzal argumenty najťažšieho kalibru, stačí, ak si spomeniem na televízne prestávky a absurdnosť socíku je späť v pôvodnej sile. Ekonomický systém, ktorý si dovolí len tak desať minút vysielať zábery šantiacich mačiatok, nemôže byť v poriadku. A to tvrdím, hoci nepracujem v reklame a cena vysielacieho času za jednu sekundu v prime time je mi celkom ukradnutá.