17. november - Deň bláznov

Najpodstatnejšími udalosťami tohtoročného 17. novembra, teda aspoň podľa správ v médiách na druhý deň, boli tieto dve:
Nešťastný informatik Kotleba a jeho partia stavovských programátorov pricestovali nočným rýchlikom do Bratislavy, aby boli zatknutí v momente, keď sa vodca chystal predniesť prejav na zhromaždení venovanom slobode slova a prejavu. Svet sa očividne naruby obracia, keď fašisti požadujú slobodu slova, nabudúce možno Kotleba skúsi šťastie na mítingu za rasovú toleranciu, sprevádzaný vystúpením Phurikane Giľa a Pressburger Klezmer Bandu.

Druhou podstatnou správou, ktorá udrela do očí, bolo vyjadrenie nejakej hopty hovoriacej za stranu Úsvit. Hopta je presvedčená o tom, že 17. november je najväčšou tragédiou v histórii sveta a pripomínať by si ho nemali ani tí, čo sa v ten nešťastný deň narodili. Ideálne by bolo, keby po 16. išiel priamo 18. november a jeden volný deň by konečne pomohol februáru, aby už v tom kalendári nebol jak taká lapinovie kalika a vyzeral aspoň troška víťazne. Hopta odôvodnila svoj názor slovami: „Som komunista, teda som totálny magor a správne by som mal byť vysťahovaný do Severnej Kórey, ale keďže bol ten 17. november, môže dnes každý pošuk dávať do sveta svoje názory, čo je, ako vidno na mojom príklade, ďalšou z veľkých prehier celej tej podvodnej revolúcie.“

Nič iného veľkého sa asi v sviatočný deň neudialo. Všetci poriadni občania, ako sa na poriadnych občanov patrí v štátny sviatok, strávili deň nakupovaním. Už len v porovnaní s tým, že tí istí občania museli za socializmu tráviť štátne sviatky pochodovaním v zástupoch a mávaním všelijakým hajzlíkom na tribúnach, je to nepochybne veľký pokrok. Predstavme si, že by sme dnes museli namiesto nakupovania pochodovať popred tribúnu. Na nej by stál Fico, vedľa Mečiar, Slota, a na poprednom mieste by sa zubil aj dajaký Saktor, alebo ešte nejaká horšia odborárska kiahňa. Aj keby bolo posledných 17 rokov len jeden veľký podvod, toto veru žiadna hopta neodškriepi.

Čudné akurát je, koho to tak v tých tlačových agentúrach a novinách fascinuje, že má potrebu dávať priestor takým zanedbateľným indivíduám. Možno je v tom súcit, možno dokonca skryté sympatie, ale každopádne koho v masovo orientovanom médiu zaujímajú aktivity nejakých bláznov s podporou maximálne jedného percenta? Však to je, akoby Nový čas namiesto nahotín na piatej strane uverejňoval najnovšie objavy z oblasti vysokej matematiky. Ak vychádzame z toho, že by ľudí malo baviť čítať si o názoroch maličkých extrémistov, iste by si radi každý deň nad šalátom a rožkami prelúskali aj zopár šikovne vymyslených diferenciálnych rovníc. Výsledky by potom posielali esemeskou na adresu redakcie a víťaz by získal kalkulačku Texas Instruments podpísanú Zuzanou Belohorcovou a riaditeľom Ústavu prírodných vied SAV.

Na tému 17. novembra sa v nejakom malom médiu niekto rozčuľoval, aká už to len bola revolúcia, keď jediné, čo nám priniesla, je dostatok tovaru na pultoch a žiadne dlhé fronty naň. Ľudia vraj ostali rovnako obmedzení, chamtiví a zlí ako predtým a celá spoločnosť teda po stránke uvedomenia si vyššieho vesmírneho poriadku nikam nedospela. Úplne s jeho názorom súhlasím, teda až na to, že to vôbec nevidím ako negatívum. Revolúciu, ktorá povinne menila ľudí k lepšiemu, sme tu už mali a dodnes sme sa z nej ešte nespamätali. Táto posledná z roku ‘89 necháva ľudí tak, ako im to je najpohodlnejšie. Môžu sa oddávať svojmu konzumu a na celú záležitosť si spomenúť len škodoradostným úsmevom pri čítaní bizarných správ na druhý deň. Pokojne môžeme časom na celú záležitosť zabudnúť úplne, podstatné je, aby sme nezabudli, ako to tu vyzeralo pred ňou.