Čo si robil 19. novembra 1989?

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Foto: Igor Teluch, www.inzine.sk

Pre mňa sa to začalo presne takto pred 18 rokmi, 19. novembra, v nedeľu, keď mi popoludní zatelefonoval výtvarník Peter Horváth, s ktorým sme vtedy boli priatelia, a ktorý v prvej polovici 80. rokov spieval v punk-funkovej skupine Devínska Nová Vec, kde som hrával aj ja (tu je spomienkový článok bývalého člena Mariana Jaslovského na našu éru). Vzrušeným hlasom mi zvestoval, že v piatok bola v Prahe veľká demonštrácia a komunistická polícia zavraždila jedného z demonštrujúcich. Už od leta 1989 sa stále niečo dialo, v Prahe možno viac ako v Bratislave. S priateľom Dušanom Taragelom sme tam boli na návšteve u priateľov dakedy koncom októbra a mali sme pocit, že to musí čochvíľa prasknúť. A predsa, keď to prasklo, bol som zaskočený. V tú nedeľu mi Horváth do telefónu povedal, že sa treba zísť a niečo vymyslieť a že večer o šiestej v Umeleckej besede sa to bude prejednávať, vraj mám prísť. Takže večer o šiestej som tam bol aj so svojou vtedajšou priateľkou Vierkou a stretli sme tam kopu známych z umeleckej branže a prvýkrát v živote som tam stretol aj Fedora Gála, ktorý mal buričský prejav, ktorému sme všetci ťapkali. My sme tam boli len do počtu, oni už všetko vedeli, aj čo treba robiť. Na záver sa podpisovala petícia s názvom Verejnosť proti násiliu. The rest, ako sa hovorí, is history. Je zaujímavé prečítať si dnes, ako sa k udalostiam z novembra 1989 stavajú súčasní politici. Je zaujímavé dozvedieť sa, čo kto robil v nedeľu 19. novembra, aj ako sa správal v hektických dvoch týždňoch, ktoré nasledovali. Ako sa kto dnes pozerá na november 1989. Niekto bol na to pripravený a dal do toho to najlepšie, čo v ňom bolo, niekto bol vyľakaný a ukrýval sa v nejakej smradľavej diere, lebo sa bál, že si preňho prídu s povrazom, a iní sa už v tichosti pripravovali na zbohatnutie – zatiaľ čo dav, romanticky dojatý sám sebou, štrngal na vymrznutých námestiach kľúčmi a bol plný lásky a odpustenia. Zborový spev krátkodobého hitu „Sľuhúbilííí smé-he si láhaskuuu“ každý večer na demonštrácii na Námestí SNP bol toho jasným dôkazom. Nemám nič proti jeho autorovi a interpretovi Ivanovi Hoffmanovi, ale táto slizká pieseň mi spoľahlivo liezla na nervy už vtedy. OK, v pohode, niekto sa skrátka potrebuje pozerať na svet a seba v ňom takto romanticky a uslzene.

Pre mňa jednoznačnou osobnosťou číslo jeden v rámci tých udalostí na Slovensku bol Fedor Gál. Milan Kňažko mi pripadal ako herec zvyknutý kvalitne hrať svoju úlohu, takže som ho nevnímal ako autentického dejateľa, tá jeho profesionálna herecká dikcia ma odrádzala. Ján Budaj mi pripadal bezvýrazný a nezaujímavý, skrátka taký obyčajný frco, nič v zlom. Fedor Gál ma fascinoval všetkým: svojím stručným, až skratkovitým vyjadrovaním človeka, ktorý nerád stráca čas, dôstojným vzhľadom (trochu mi svojím imidžom pripomínal môjho obľúbenca, rakúskeho výtvarníka, speváka, spisovateľa a kabaretiera Andrého Hellera). Áno, Fedor bol vždy mojím favoritom a nikdy som nechápal, ako môže niekomu pripadať nesympatický a nedôveryhodný. To, že je Žid, som nevedel a bolo mi to jedno – na to ma upozornili až jeho nepriatelia. Pamätám sa, že už vtedy som začal narážať na všelijakých oneskorených rodoľubov, ktorí v tomto politickom prevrate začali veľmi rýchlo vidieť šancu na vnesenie slovenskej karty do hry. Pamätám sa, ako ma ktosi v kaviarni U Michala začal presviedčať, že názov Československo je nezmyslom. A Boris Zala mi tiež takto niekde v kaviarni povedal, že založili sociálnu demokraciu. Ja som sa potešil, aj keď som svojím založením krajná pravica, pretože som v tom videl istý signál postupného návratu prvorepublikových pomerov, ktoré mi vtedy pripadali ako výborná alternatíva k 40 rokom komunistického teroru. Ale Boris ma upozornil, že v tomto prípade nejde o žiadne obnovenie prvorepublikovej Československej sociálnej demokracie, ale o „Sociálnu demokraciu na Slovensku“. „A to je už čo?“ žasol som. Načo dve sociálne demokracie?

S Fedorom Gálom sme sa o niečo neskôr, keď už žil v Prahe, spriatelili a vždy, keď som bol v Prahe, sme zašli spolu na pohárik. A kým ešte vlastnil literárnu kaviareň GplusG, robil som tam autorské čítania každej svojej novej knihy. Nestratil sa a najväčšiu radosť mám z toho, že sa mu darí veľmi pekne. Tu je zaujímavý aktuálny rozhovor s Fedorom Gálom.

Veľa sa v dnešných časoch hovorí o 60. rokoch, a to najmä v súvislosti so všeobecným vzostupom československej kultúry, najmä filmu, divadla, literatúry, fotografie, výtvarného umenia a dizajnu. Taktiež nástup rockových skupín v druhej polovici 60. rokov sa prisudzuje liberalizácii politickej scény. Isteže, 60. roky boli naozaj unikátne (ako napokon každé roky, všakže), pre mňa o to viac, že som v nich zažil prvé desaťročie svojho žitia, takže istý spomienkový optimizmus je tu azda celkom odpustiteľný. Keď sa však na to pozrieme realisticky, 60. roky zasa až také ukrutne liberálne neboli. Komunistické neprávosti sa diali aj vtedy, lenže mňa to, ako dieťa objavujúce celý ten krásny a zaujímavý svet, nezaujímalo.

Minule sme mali ako jednu z tém osobnosť Alexandra Dubčeka a pokiaľ sa dobre pamätám, vyvolalo to celkom zaujímavú diskusiu v príslušnom fóre. Na internete som našiel zaujímavý a odlišný pohľad na Dubčeka a rok 1968.

Je to už tradícia, že Veľká Británia spolu so svojím spojencom USA podporuje Izrael. Možno sa v tom odzrkadľujú aj výčitky svedomia za nie veľmi slávne angažmán Britov v 40. rokoch, keď štát Izrael vznikal. Je však otázka, dokedy bude stáť Británia po boku jediného demokratického štátu európskeho typu na Blízkom východe.

Mohamedáni, vo vlastnom záujme čítajte veľmi pozorne!

Môj obľúbený bloger Robert Mistrík sa pokúša presvedčiť nás, že slovo "robot" sa používalo minimálne tri storočia pred Čapkom. Zaujímavý článok, ale podľa mňa vychádza z chybného úsudku. Význam slova "robot", tak ako ho chápeme dnes (umelá bytosť, android, kyborg), sa naozaj traduje od Čapka. Predtým slovo "robot" označovalo neplatenú poddanskú prácu, a to s Čapkovým robotom síce súvisí, ale nesúvisí už s tým, kam sa posunul Čapkov význam dnes. Kto pozná Čapkovu hru R.U.R., ten vie, že Čapkovi roboti sa svojím vzhľadom a stavbou tela skôr blížili k replikantom, ako ich poznáme zo Scottovho filmu

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [18]