Pachy kazia charakter

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Vedci zistili, že znečistenie riek a morí saponátmi má za následok zmeny sociálneho správania rýb. Mydlo ich jednoducho vzájomne odcudzuje. Keby som chcel byť cynikom za každú cenu, povedal by som, že je to presne naopak ako u ľudí. Tých zasa odcudzuje nedostatok mydla, presnejšie osobnej hygieny. Kedysi, keď som sa ešte zaoberal reklamou, som vymyslel taký slogan na zákazku jednej kozmetickej firmy, malo to byť na ich guľôčkový antiperspirant: Pachy kazia charakter. Klient to vtedy nezobral.

No, chudáci ryby. A chudák mušľa, ktorá sa dožila vyše štyristo rokov (!) a nejakí idioti ju vylovili a tým usmrtili. Veru, bez človeka by asi bolo na tomto svete lepšie a krajšie.

A ešte tu mám niečo o Lajke. Na týranie psov som totiž odjakživa obzvlášť citlivý. Sú to moje najobľúbenejšie zvieratá. Ide tu však o čosi viac ako o moju záľubu v psoch. Ide o niekoľkotisícročnú nepísanú zmluvu medzi človekom a psom. Ja ti budem dôverovať a dobre slúžiť a ty sa o mňa budeš dobre starať a nebudeš mi ubližovať. Je to vec vzájomnej lojality. Akékoľvek porušenie tohto dohovoru má ďalekosiahle karmické následky na porušovateľa. Aspoň dúfam.

Už som tu dakedy písal o novej reinkarnácii Pražského výběru v podobe Pražského výběru II. Skupina, ktorá vznikla v roku 1976 a ironicky sa pomenovala podľa príslovečne odporného zmeskového vína (asi ako bolo v tých časoch na Slovensku Venušino čaro alebo Bakchus), bola pôvodne jazzovým projektom Michaela Kocába a až po niekoľkých rokoch sa preorientovala (už s novými členmi Michalom Pavlíčkom a Jiřím Hrubešom) na hudbu, ktorou sa vzápätí aj preslávila – typickú zmes jazzovej virtuozity, punkrockovej nástojčivosti, novovlnnej hystérie a art-rockovej monumentálnosti. Po rozkole vo vnútri skupiny sa Kocáb a bubeník Kryšpín rozhodli pokračovať bez Pavlíčka a basistu Čoka. Podľa mňa ich nový album je výborný. Tu je rozhovor s Kocábom.

S rakúskym hercom menom Klaus Maria Brandauer som sa prvýkrát stretol vo filme Mefisto. Bolo to začiatkom 80. rokov a ten film získal Oscara. Čoskoro Brandauer urobil medzinárodnú kariéru (na jej začiatku stála postava bondovského zloducha Maxa Larga vo filme Never Say Never Again) a dnes ide o svetoznámu osobnosť filmu a divadla. A má rád Prahu, takže občas je možné ísť naňho do Prahy do divadla (aj keď Viedeň, kde hráva pravidelne, je stadiaľto z Bratislavy bližšie, toto mi pripadá zaujímavejšie). Prečítajme si rozhovor s týmto skvelým hercom.

Môj najobľúbenejší český spisovateľ Jan Křesadlo už nežije, ale nie všetky diela mu vyšli za života, takže občas vyjde niečo zaujímavé z pozostalosti. Najnovšie je to román Skrytý život Cypriána Belvu. Teším sa na tú knihu veľmi, o pár dní idem do Prahy a zadovážim si ju. Tu je jej recenzia.

A keď už sme pri mojej milovanej Prahe a mojich obľúbených autoroch, projekt budovy Národnej knižnice architekta Kaplického vyvoláva stále veľké rozpory. Pritom nie je ani zďaleka jedinou budovou, ktorá pri svojom vzniku mala toľko nepriateľov.

V súvislosti s výročím novembrového prevratu sa v tlači objavujú rozhovory s jeho aktérmi. Jedným z nich je aj Ján Budaj. Jedna z otázok sa týkala aj legendárnej pletenej čiapky, ktorú mal Budaj na hlave počas sychravých novembrových večerov na námestí. Dokonca sa jej odvtedy hovorí „budajka“. No, musím povedať, že v našej rodine sa tento názov nikdy nevžil. Tá čiapka pre mňa budajkou nikdy nebola. Môj dedo ju vždy volal zmijovka a tak ju volám aj ja.

Chudák spanikárený Poliak zabitý paralyzérom na kanadskom letisku. On nikomu a ničomu nerozumel, oni zasa nerozumeli jemu. Poučenie: učte sa jazyky! A tu je video. Len pre silné nátury.

A viete, že voňavé stromčeky do áut zvyšujú riziko rakoviny?