Znesväcovanie skalického trdelníka

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Pre mňa asi najzásadnejšou vecou minulého týždňa je rozhovor Karola Sudora s (bývalým) vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom, ktorý vyšiel v plátku Sme. Pre detailistov: tu je linka na jeho neskrátenú, neorezanú verziu. Kaliho Kertésza poznám dlhé roky, mám ho rád, a preto mi nebolo pri čítaní toho rozhovoru dvakrát dobre. S niektorými vecami, ktoré hlása, sa vyložene nestotožňujem a mám pocit, že mu preskočilo. Aby ste mi rozumeli: vždy som bol komerčný autor, písal som knihy vyložene na kšeft a bez akýchkoľvek umeleckých ambícií (aj preto je mi oslovenie „Majstre“ na smiech, akýže som ti ja majster?) a taká miera zaslepeného idealizmu voči knižnému biznisu mi bola vždy úplne cudzia a nepochopiteľná. Som človekom typu „Česť práci, ak je dobre zaplatená“ a podľa toho som sa v rámci svojej obživy vždy aj správal. Nikdy som nepohrdol žiadnou dobre platenou prácičkou, či už to bola reklama na jogurty, písanie fejtónov do T-Stationu, Evy, Pravdy, kamkoľvek, prezentácie a degustácie liehovín pre odborníkov aj snobov, písanie scenárov pre talkshow, alebo aj vytvorenie epitafu na náhrobný kameň pre istého slovenského... ehm... multimilionára. No dobre, to posledné som azda nemusel, ale pozostalí ma oslovili, pretože dotyčný zavraždený miloval moju knihu Rivers of Babylon a sám sa videl v polohe Rácza (hlavnej postavy celej trilógie). Ponúkli mi mimoriadne zaujímavú sumu. Tak som vymyslel krásny, za srdce chytajúci epitaf, ktorý je dnes vytesaný na nebožtíkovej hrobke.

No a predstavte si, že si teraz v novinách prečítam, že človek, ktorý mi tie knihy písané na kšeft vydával a mal sa starať o ich čo najlepší predaj, aby sme na tom obaja zarobili čo najviac peňazí, je vlastne idealista, ktorého peniaze vôbec nezaujímajú. No ďakujem pekne.

Aspoň že ten skalický trdelník® je už zaregistrovaný Európskou komisiou! Neviem ako vy, ja mám túto cukrovinku nesmierne rád. Mojou špecialitou je svojrázna úprava skalického trdelníka®. Vždy mi totiž prekážala tá dutina v strede, skrátka, vždy sa mi žiadalo vyplniť ju čímsi. Po dlhoročnom experimentovaní som dospel k vyplneniu dutiny skalického trdelníka® orieškovou zmrzlinou, následnému zamrazeniu celého artefaktu a k jeho servírovaniu nakrájaného na šikmé rezy, prizdobeného šľahačkou a poliateho čokoládovým sirupom a pár kvapkami pravého koňaku. Teraz len dúfam, že sa do mňa nepustia byrokrati z Európskej komisie, že sa dopúšťam znesväcovania skalického trdelníka®! 

Jacques Tati patrí k mojim obľúbeným filmovým tvorcom, a preto ma potešil spomienkový článok o tomto veľkom umelcovi, podľa mňa géniovi. Musím sa pochváliť, že mám všetky jeho filmy na DVD. Zaujímavé, že filmový tvorca Sylvain Chomet (preslávil sa animovaným filmom Triplettes de Belevillle) pripravuje film podľa nerealizovaného Tatiho scenára The Illusionist a po dlhých rokoch v ňom dá oživnúť Tatiho postavičke pána Hulota – v animovanej podobe.

Pri filme ešte ostaňme. Opäť sa blíži čas udeľovania Českého leva a opäť sa česká tlač zaoberá podobou slávnostného ceremoniálu i ceny ako takej. Citáty: „... panu Vachlerovi chybí pokora a respekt. Podává jen svůj styl života a kultury.“ „Filmové ceny nás zajímají, pokud by byla šance dát jim vlastní tvář. Kdyby pan Vachler přinesl svou verzi, pak ne; kdyby Akademie přenos nabídla nám, s radostí ukážeme, že atraktivita a kvalita se nevylučují. A pokud vznikne jiná filmová soutěž, rád se o tom pobavím a budu to brát hodně vážně.“ Posledný citát patrí riaditeľovi televízie Nova. Pánboh s nimi a zlé preč!

Lukáš Krivošík je známy aj čitateľom tohto e-zinu, takže ho tu nebudem predstavovať. Zaujímavý rozhovor s ním som našiel opäť na stránkach Sme.

Prečo Západ s takou vášňou bičuje sám seba? Bude toto flagelantstvo nakoniec príčinou zániku našej euro-atlantickej civilizácie? Odjakživa každá kultúra prežívala len vďaka tomu, že sa považovala za čosi lepšie ako tie ostatné. Iba na európsku kultúru akoby to neplatilo. Citát: „Sebeponižování kulturních flagelantů jen přihnojuje půdu pro růst opačného extrému – kulturního, národního nebo náboženského fanatismu.“

Jeden z čitateľov tejto rubriky z minulého týždňa upozornil na linku, ktorá dáva trochu paranoidnej teórii o chemtrails aký-taký racionálny základ. Je to o pokusoch na nič netušiacom civilnom obyvateľstve – alebo „trials make trails“.

Keď som sa dozvedel, že akýsi Róbert Sedlák je predsedom spolku Mladí ľavičiari, zľakol som sa, či náhodou nejde o môjho kamaráta Roba Sedláka, bývalého riaditeľa Bonton Music Slovakia. Našťastie, nie. Nuž, tento ľavičiar Sedlák je akýsi čudný vtáčik, kope ľudí dlhuje peniaze (nie, zatiaľ nekope ľudí). Veď ale tento vzťah k peniazom iných ľudí je pre ľavičiarov typický, takže sa niet čomu čudovať. Mladý bloger, tiež ľavičiacky pomätenec, sa tu sťažuje na dotyčného Sedláka. Načo preňho pracoval? Dobre mu tak!

A tu je ďalší mladý nefachčenko.

Pred 15 rokmi tragicky zahynul Alexander Dubček. Bol skôr pozitívnou postavou našich dejín, alebo obyčajný vlastizradca?

Pre mňa to bol komunista a tým to hasne, ale aj tak by som si ho netrúfol hodnotiť, keď som nemal možnosť prejsť sa v jeho topánkach. Ako by ktokoľvek z nás reagoval pod takým nátlakom, akému bol podrobený on?

Komunistický režim ničil aj hrdinov.

A zasa nejaký policajt preskakoval mláku, tentoraz v hudobnom klube a jeden flautista preto skoro prišiel o zuby. Zvuk flauty nemám veľmi rád, ale aj tak sa mi nepáči, že niekto len tak mirnix-dirnix príde k zraneniu.