Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.
Málokedy nájdem v slovenskej alebo českej tlači rozhovor s hudobníkom, ktorý niečo podstatné znamená aj pre mňa. Tentoraz mi vyšiel tak napoly v ústrety plátok SME, keď uverejnil rozhovor so skladateľom, multiinštrumentalistom, no najmä prvotriednym basovým gitaristom Marcusom Milllerom. Len škoda, že človek, ktorý ten rozhovor robil, si asi o Millerovi narýchlo prečítal len nejaké kusé informácie, takže mu celý čas pílil uši otázkami o Milesovi Davisovi, s ktorým tento hudobník síce kedysi spolupracoval, ale s ktorým nebol ženatý. Miller zdvorilo odpovedal, je predsa slušne vychovaný, a navyše, Miles Davis preňho osobne asi veľmi veľa znamenal, nielen muzikantsky, ale aj po ľudskej stránke. Bol to dlhoročný a nesmierne plodný vzťah dvoch hudobníkov dvoch generácií, ktorému nechýbala istá otcovsko-synovská rovina. No rovnako intenzívne Marcus Miller spolupracoval trebárs aj so saxofonistom Davidom Sanbornom alebo spevákom Lutherom Vandrossom, o ktorých v rozhovore nebola ani zmienka. Jasne, chápem, rozhovor v SME nie je rozhovor v Down Beate, mal by som byť teda rád, že sa vôbec o tej „mojej“ hudbe objaví zmienka v mainstreamových novinách.
Veľmi zaujímavým hudobníkom a iste aj človekom je český spevák, a dnes už smelo môžem povedať, že aj jazzman, Dan Bárta. Udivuje ma pozoruhodný žánrový oblúk, ktorý opísal od účinkovania v priemerných metalových skupinách, cez spievanie muzikálových popevkov a groovovanie v rôznych funkových zoskupeniach okolo Romana Holého, až k veľmi svojbytnej a príjemnej vlastnej hudbe, pre ktorú je každá žánrová priehradka tesná. A aj jeho rozhovory sú zaujímavé.
Tomu sa povie irónia osudu. Tak dlho sa Česi škriepili o americký radar, až napokon takmer všetci začali súhlasiť, alebo im to prinajhoršom začalo byť jedno, a naraz sa ukazuje, že Američania to chcú mať spolu s Rusmi. S Rusmi, ktorí sú vlastne jedným z dôvodov, prečo sa Česi chcú na ochrane svojej bezpečnosti podieľať spolu s Američanmi, a tým definitívne dať najavo, že ak patria do niekoho záujmovej sféry, tak rozhodne nie tej ruskej. No, nejako to celé vyzerá čudne. To je niečo podobné, ako keby hneď po tom, čo sme všetci (myslím tým skoro celú postkomunistickú východnú Európu) vstúpili do NATO, prijali do NATO aj Rusko.
Spomenul som východnú Európu? Iste by ste ma viacerí chceli poopraviť, aby som použil radšej pojem „stredná Európa“, všakže? Uisťovať sa, že sme stredná Európa, sa môžeme tak sami medzi sebou. Pre obyvateľov Západu sme východnou Európou. Stred Európy, tej svojej, kladú niekde do Nemecka, dakde okolo mesta Mannheim. Južne je Švajčiarsko, Rakúsko a Taliansko, na západ je Francúzsko, Španielsko a Portugalsko, na sever Benelux a Škandinávia a my, my sme už pre nich východná Európa ako vyšitá. No a kedyže sa zbavíme východnej stigmy? – pýtajú sa ľudia. A ja odpovedám: A potrebujeme sa? Sme naozaj takí závislí od toho, čo si o nás myslia druhí? Je to pre nás naozaj také dôležité? Možno by to naozaj chcelo trochu viac sebavedomia, ale nie v podobe falošného ega (to je niečo ako parazitické ochorenie), ale naozajstného sebavedomia, teda prijatia seba samých, takých akí sme, sebou samými. Sebavedomého človeka nemožno nijako uraziť. Skrátka, sme Slovensko, jedna z najzapotenejších rití Európy, zdochol tu pes a nič okrem lacnej pracovnej sily na predaj nemáme a ani nebudeme mať (kým niekde nenájdeme diamant veľký ako hotel Ritz alebo najväčšie ložisko najčistejšej ropy na svete), NO A ČO? Musíme sa stále ozývať a stále proti niečomu protestovať a neustále sa urážať, že nás niekto iný vidí ináč, ako sa vidíme my sami? Záleží na tom? Musíme naozaj každého presviedčať, že sme iní, akých nás vidí?
Niekto považuje Slovensko za zlatú loď a nevie sa naň pozrieť očami nezúčastneného pozorovateľa (ale veď ani nemusí, keď nechce), a iný ho vidí ako bezvýznamnú upotenú dieru, kde by sa dal nakrútiť ďalší diel Borata. A čo teraz akože? Nie je to jedno? Berme to z tej lepšej stránky. Presne ako to spomenul ktosi v diskusnom fóre k tomu článku – keď budeme mať imidž v duchu zabíjačka/Hostel, tak sa k nám nepohrnú žiadni mudžahedíni opásaní dynamitom.
Možno som príliš precitlivený na to, keď ľudia týrajú – hoci aj s „vyšším úmyslom“ – zvieratá. Osud nešťastnej Lajky, ktorej nebolo dožičené ani to, aby zdochla ako normálny pes niekde pod kríkom, na čerstvom vzduchu, ale musela odísť zo života v nepredstaviteľnom, až transcendentálnom osamení na obežnej dráhe okolo Zeme, ma dojíma prakticky už od detstva, odkedy som sa dozvedel, že nielen že sa zo svojho letu na palube Sputnika 2 nevrátila, ale sa s jej návratom vôbec ani nerátalo. Je to už 50 rokov a zamrznutá mŕtvolka utýraného psíka možno ešte stále lieta okolo Zeme. Ako človek príde k tomu, že natrafí na tento nechutný, trápny a stupídny článok nejakého úplného necitlivého, idiotského, nechutného, zhovadilého kreténa? Fuj! Želám tomu pablbovi, aby zdochol tiež v nejakej takejto podobnej plechovej škatuli, s jednou hadičkou v nose a druhou v riti. Pokojne aj tu na Zemi, nie som pomstychtivý.
Zistil som, že existuje pomerne početná komunita ľudí, ktorí sú presvedčení, že to, čo sa dnes deje s naším svetom, nie je spôsobené prirodzeným sklonom ľudstva k idiotstvu, ale zásahom nejakej tajomnej vyššej moci. Títo páni sveta si nás údajne podrobujú a pacifizujú chemickým postrekom. Skrátka ďalšia konšpiračná teória, taká nádherná a dokonalá, že osobne v nej nachádzam až básnické kvality. Nech sa páči: Chemtrails!
Viete, prečo treba bombardovať Irán, aj napriek smutným očkám iránskych detí atakďalej? Môžete trikrát hádať. Pre naftu? Pre našu bezpečnosť? Len tak, lebo to treba? No dobre, tak ja vám to prezradím. Lebo si to želá pán Jungwirth.
O tom, že Karl Marx bol čudný človek, niet veľa pochybností. Veď čudný bol iste aj taký Beethoven, a čo tu po ňom ostalo! A čo taký Franz Kafka? Tak ako Lenina poháňal v jeho aktivitách syfilis (a podľa toho tie aktivity potom aj vyzerali), Karla Marxa zasa po jeho životnej ceste viedla nepríjemná kožná choroba.
„Prokurátorka“, ktorá poslala na šibenicu Dr. Miladu Horákovú, sa konečne dočkala súdu a spravodlivej odplaty – osem rokov natvrdo. Pevne verím, že si z toho aspoň časť odsedí. Aj tak to nebude úplne ono, podľa mňa by sa jej mali starostlivo vytvoriť tie isté podmienky, aké mali ženy zatvorené v komuni
Peter Pišťanek viac od autora »
Vaše reakcie [30]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Slušný človek sa poďakuje aj na popravisku
Znesväcovanie skalického trdelníka
Hľadanie inteligentného života na Zemi
Čo si robil 19. novembra 1989?