Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.
Minule niektorým verným čitateľom chýbali mohamedáni, čo mi dali najavo aj v diskusnom fóre. Nie, mohamedánske okienko rozhodne nie je pravidelnou záležitosťou, nemožno si naň nárokovať právo. Skôr ho treba brať ako istý druh bonusu.
Je nás veľa takých, čo tvrdíme, že islam je (na rozdiel od kresťanstva) tolerantný, mierumilovný, totálne, ale fakticky totálne pohodový, priam vysmiaty a nežný, možno si ho vziať domov, maznať sa s ním ako s plyšovým macíkom a okúpať sa s ním vo vani ako s gumovou kačičkou. Že to len tí fanatici sú zlí, ale to sú predsa aj kresťania, veď v Európe neuplynie týždeň bez toho, aby nejaký kresťanský čiernoprdelník nevyniesol nad niekým fatwu, teda trest smrti za rúhanie. Sem-tam vyhodia fanatickí kresťania do vzduchu nejakú kebabáreň, reštauráciu alebo inú ustanovizeň plnú ľudí, alebo unesú nejakých mohamedánov a keď ich omrzia, tak ich pred bežiacimi kamerami Al-CNN podrežú ako kozľatá. A čo ešte tieto strašné európske Vianoce, keď tisícky sfanatizovaných kresťanov budú ohrozovať všetkých mierumilovných a pohodových ľudí vo svojom okolí svojimi stromčekmi, Ježiškom a omšami?
Samozrejme, nie každý mohamedán je taký mierumilovný a dobromyseľný. Sú aj odpadlíci. Tu je príbeh jednej takej, ktorá sa na večierku usporiadanom pohodovou mohamedánskou mládežou opila (!) a potom svojím pohlavím zaútočila na niekoľkých nevinných mohamedánskych mládencov, ktorí si svoj peľ nevinnosti dovtedy starostlivo šetrili pre tú, ktorú budú naozaj milovať, a ktorá sa stane ich ženou (alebo jednou z viacerých žien). Nešťastní mládenci boli surovo znásilnení, pričom dotyčná držala rukami a nohami ďalších štyroch, aby jej neutiekli a aby sa na nich mohla vystriedať. A táto odpadlíčka je teraz na zbabelom úteku pred zaslúženým trestom svojich bývalých najbližších. Pri Prorokovej brade, tomu trestu neujde, aj keby sa rovno skryla pod sukne ďalšej odpadlíčky Ayaan Hirsi Aliovej!
A čo fanatická kresťanská (britská) učiteľka, ktorá odišla za lepším životom do Sudánu, tolerantní a mierumilovní mohamedáni jej dokonca umožnili robiť učiteľku, no ona namiesto toho, aby si to vážila, rozhodla sa vo svojom fanatizme urážať najposvätnejšie city pokojných stúpencov Proroka a dovolila malým mohamedánom nazvať plyšového macíka Jeho menom! Bezočivosť európskych kresťanov (a ich kolaborantov Židov) nemá obdoby! Čo je proti takémuto zločinu zopár linkových autobusov, reštaurácií alebo obchodov plných spopolnených Izraelcov, najmä keď Židia sú na svoje spopolňovanie tak akosi geneticky navyknutí a je to už súčasť ich zvrátenej kultúry násilia?
Opakujem, islam je tolerantné a nežne hravé náboženstvo a aj mohamedánska kultúra je plná tolerancie a pohodárstva.
Niekto si váži slobodnú možnosť slobodne hlásať slávu jediného Boha a jeho najväčšieho proroka Mohameda, iný zvrátene túži po akejsi pofidérnej „slobode slova“, ktorá slúži len na to, aby kresťanskí fanatici mohli urážať Prorokových verných. Našou slobodou nech je sloboda politickej korektnosti!
Citát za všetky: „Politická korektnost (což je ostatně nehorázný eufemismus pro to, čím skutečně je), respektive její uplatňování proti politickým protivníkům i obyčejným občanům se principiálně neliší od metod komunistických stran tam, kde vládly nebo vládnou, nebo také od metod některých náboženských směrů, jako je např. islam.“
Vlastne pre nás, čo sme zažili komunizmus ako dospelí ľudia, to nebude nijako zložité. Len verbálnu nedotknuteľnosť komunistickej strany nahrádza verbálna nedotknuteľnosť rôznych menšín (čím menej prispôsobivých, tým lepšie, nech sa my fašisti učíme tolerantnosti) a nedotknuteľnosť komunistickej myšlienky nahradí nedotknuteľnosť multikultúrneho postoja. Kto nebude multikultúrny, ten nech neje! Nedáme si rozvracať a tak ďalej.
Koniec adventného mohamedánskeho okienka.
Ten nešťastný neoboľševik Chmelár veru dostáva na frak. Pustil sa doňho už druhý mladý bloger, až z neho červené perie lieta.
Akýsi Košičan žiada o odkrstenie, teda zrušenie krstu. Trochu mi to pripomenulo jednu poviedku z navždy stratenej zbierky poviedok Pán Hrona, ktorú som napísal dakedy v rokoch 1977-79 a po tom, čo mi ju stratil vtedy básnik, dnes pošuk Marián Kubica, už som nebol schopný (a ani som nemal chuť) zrekonštruovať ju a znovu napísať poviedku po poviedke. (Jedinou výnimkou je novela Mladý Dônč, ktorú som zrekonštruoval a v roku 1993 vydal v rovnomennej zbierke, ale to teraz nie je dôležité). Tak v tom Pánovi Hrona sa vyskytovala poviedka o dedinskom starcovi, sedliakovi, ktorému zomrela žena, skurvila sa dcéra a zhorela maštaľ a on, celý život poctivý kresťan, sa tak hrozne nazlostil na Boha, že sa rozhodol zájsť za miestnym farárom a požiadať ho o odkrstenie. Farár sa začudoval toľkej zatrpknutosti, no nevedel starcovi nijako pomôcť. Krst je raz a navždy. Nedá sa zrušiť. Jediné, čo mu mohol poradiť, bolo aby sa prestal modliť, chodiť do kostola, platiť cirkevný poplatok, aby skrátka s Bohom „prerušil styky“. No to bolo starcovi málo. On chcel tú rozluku tak nejako exhibicionisticky zaklincovať. Aj ľudia sa predsa rozvádzajú rozlukou manželstva a nie tým, že sa jednoducho prestanú ľúbiť a spolu žiť. Pointu poviedky neprezradím. Jednak si ju už nepamätám a druhak je to už jedno. Som zvedavý, ako dopadne pointa skutočného príbehu, ktorý sa odohráva asi tak 30 rokov po mojej poviedke – ktorú nikto nečítal, okrem Dušana Taragela a toho Kubicu.
No, nenápadne som sa dostal až k spisovateľovaniu. Nedávno mi poskytli chvíľkovú ilúziu, že som nejaký spisovateľ, organizátori Knižného festivalu v nemeckom Stuttgarte, ktorí, samozrejme, nevedia nič o tom, že som fašista a xenofób, takže ma pozvali niečo prečítať. Prezentoval som tam svoju najnovšiu knihu Živý oheň z vína a anglické vydanie Rivers of Babylon. A čítal som po nemecky. Prvýkrát v živote. Dali mi za to dlaňovku 200 eur, ktoré som oplieskal v letiskovom Travel Value Shope (bývalý Duty Free) na nákup akostných liehovín. Treba si užívať, lebo raz aj tak všetci prídu na to, že nie som žiadny spisovateľ a budem sa musieť vrátiť tam, odkiaľ som prišiel – do rodnej dediny.
Hneď po návrate zo Stuttgartu ma oslovil taliansky vydavateľ, reku či sú ešte voľné práva na taliansky preklad toho Riversu. Sú, samozrejme. Teda... doteraz boli. Takže po Maďaroch, Chorvátoch, Srboch, Angličanoch a Rusoch už aj Taliani. Zaujímavý paradox: najprv musí človek totálne stratiť záujem o akúkoľvek literatúru, aby sa literatúra ako na povel začala zaujímať oňho. To mi niečo pripomína.
Prečítajte si však rozhovor so SKUTOČNÝM spisovateľom. Jeho román Betónová záhrada ma fascinoval, už keď po prvý raz vyšiel asi pred dvadsiatimi rokmi v českom časopise Svetová literatúra. A román Pohostinnosť cudzincov detto. Dámy a páni, Ian
Peter Pišťanek viac od autora »
Vaše reakcie [104]
Pachy kazia charakter
Nová česká pop-ikona – kráľ zlodejov Procházka
Čo si robil 19. novembra 1989?
Smrad troch sestier a ženská väznica
Znesväcovanie skalického trdelníka