Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.
Je zvláštne, ako nečakane sa historické udalosti, ktoré by sa na prvý pohľad zdali byť už riadne zapadnuté prachom, opäť vynárajú a obete volajú po odplate. Pre mňa je dodnes nepochopiteľné, ako mohlo v takej kultúrnej a civilizovanej krajine, ako je Nemecko, vzniknúť po 1. svetovej vojne nacistické hnutie so všetkými jeho dôsledkami, a rovnako mi nejde do hlavy, ako mohlo v Západnom Nemecku na prelome 60. a 70. rokov vzniknúť ľavičiacke teroristické hnutie Rote Armee Fraktion (R.A.F.) a mať takú podporu v intelektuálskych kruhoch. Nedá sa všetko vysvetliť zvrátenosťou doby. Debata okolo tzv. Frakcie Červenej armády sa obnovila nedávno, keď sa Nemecko rozhodlo prepustiť na slobodu niekoľkých väznených vrahov a teroristov, ktorí podľa pôvodného rozsudku zo 70. rokov už nemali nikdy živí opustiť väzenie. Táto bezprecedentná hlúposť a drzosť (najmä voči pozostalým po obetiach) rozdelila Nemecko na dva tábory. Fakt je ten, že niekdajšia západná ľavičiacka mládež už za tých tridsať rokov vyrástla a niektorí jej príslušníci a prívrženci teroristov zastávajú vysoké posty v rámci eurobyrokracie (za všetkých spomeniem niekdajších ľavičiackych aktivistov Daniela Cohn-Bendita a Joschku Fischera). Je teda jasné, že by radi svojim ľuďom pomohli, čo aj urobili. V Reflexe som našiel pomerne obsiahly článok, ktorý sa venuje kauze R.A.F. Čítal som ho so zatajeným dychom. Naozaj je ťažké pochopiť, kde sa nabralo toľko nenávisti a hlúposti v potomkoch slušných stredostavovských rodín, z ktorých dokonca niektoré v minulosti zaujali veľmi vyhranený postoj voči nacistickej totalite. Dokonca jedna z teroristiek pochádzala z rodiny evanjelického teológa, čo ma náramne pobavilo.
Americký publicista a protivojnový aktivista Chris Deliso napísal novú knihu The Coming Balkan Caliphate. Ak vás téma Eurábie čulo zaujíma tak ako mňa, možno vás zaujme rozhovor s autorom.
Multikultúrnym Amsterdamom otriasajú etnické nepokoje. Zdá sa, že niekto by chcel príchod západoeurópskeho kalifátu urýchliť.
Podarilo sa iránskej delegácii v Prahe presvedčiť Čechov, že Irán nechce nič iné len mier?
Teraz poďme na iné zaujímavosti. Tak trebárs taký Lenin. Konkrétne jeho múmia. Nechápem, prečo sa im chce s tou mŕtvolou tak babrať, umývať ju, česať, prezliekať, ošetrovať. A to už osemdesiat rokov. Veď predsa už dávno ho mohli odliať do lukoprénu a urobiť latexovú atrapu, s ktorou nie je toľko problémov ako so skutočnou múmiou tohto dejateľa. Ale oni že reku nie. Tak nech sa trápia!
Pamätám sa, ako pár rokov po prevrate v roku 1989 zmizli z našich obchodov všetky tie príjemné, najmä potravinárske výrobky, ktoré nám vo všetkej skromnosti spríjemňovali náš mladistvý život v komunistickom režime. Skromne ustúpili, aby urobili miesto vytúženým západným produktom. Napríklad tyčinka Deli. „Načo Deli, keď konečne máme Mars, Milky Way či Bounty?“ hovorili si poniektorí, no my, pamätníci, sme sa bezvýsledne potulovali po potravinárskych samoobsluhách s perami zlovestne zovretými do sklamanej čiarky, nervózne si pohmkávajúc neurčitý bojový nápev. Dnes už Deli zasa je. Alebo napríklad taká kofola. Boli sme na ňu navyknutí od útleho detstva a jej náhly úbytok nás bolestivo zasiahol. Našťastie, na Slovensku ju nikdy neprestali vyrábať, a tak sa pamätám, že v polovici 90. rokov bola kofola skvelým darčekom pre mojich pražských priateľov. Raz som (vlakom!) viezol šesť dvojlitrových fliaš a keď som s nimi vošiel do Domažlickej jizby, môjho pražského hlavného stanu, cítil som sa ako vysloboditeľ. Moji priatelia z vedenia a personálu ju popíjali tak, ako sa popíja pravé šampanské, s úctou a dôstojne. Ech, spomienky. Medzitým sa kofola v Česku opäť začala vyrábať, dokonca ju z kofoly povýšili na Kofolu. Kým v 90. rokoch sa vyrábala v rôznych sódovkárňach formou licenčnej, resp. franchisingovej výroby, dnes vlastní právo na značku jedna firma, sídlom v Krnove. A dnes tí istí moji priatelia v Domažlickej jizbe Kofolu zásadne odmietajú ako „severomoravský kyslý patok“. To spomínam len na margo toho, ako sa časy menia a my s nimi.
Ozaj, možno sa čoskoro na trh vráti ďalší slávny výrobok mojej mladosti: žuvačka Pedro!
Keď som bol dieťa, celá rodina ma vychovávala k zdvorilému a vycibrenému spoločenskému správaniu. Napríklad moja matka si dosť dávala záležať nielen na tom, aby som mal na hlave čistú baretku, ale aj aby som zdvorilo a nahlas zdravil dospelých. Raz na výlete do Bratislavy, keď som na Obchodnej ulici nahlas a nadšene zdravil všetkých okoloidúcich, ma dedo nenápadne upozornil: „Zdravíme len tých, ktorých poznáme. V meste nemusíš zdraviť nikoho.“ Aj tak ma fascinovalo, že zakaždým, keď sme prišli do mesta, stretávali sme na uliciach stále iných ľudí. To u nás, v Devínskej Novej Vsi, sme stále stretávali tých istých.
Dodnes si potrpím na zdvorilé správanie, nahlas zdraviť, poďakovať, požiadať o prepáčenie, ak náhodou niečo..., to všetko považujem za svoj štandard. „Na vojne sa neďakuje!“ povedal mi raz nejaký z mojich spolubojovníkov, keď som sa za niečo poďakoval. „Slušný človek sa poďakuje aj na popravisku,“ odpovedal som. A predsa som presvedčený, že takáto zdvorilosť je dobrovoľná vec a nikto nemá právo ju od iného vyžadovať. Preto sa mi neveľmi páči článok od tohto zahorknutého deduška.
Vraj nielen ľudia trpia depresiami a podobnými stavmi, ale aj psy. Nuž, prečo nie, chémia je chémia.
Na ľuďoch je depresia viditeľnejšia ako na zvieratách. Donedávna sa verilo, že psychická pohoda, resp. nepohoda, dokáže výrazne ovplyvniť priebeh ochorení. Ako sa ukazuje, psychická pohoda neovplyvňuje napríklad liečenie rakoviny.
Ak máte v najbližších dňoch namierené k bankomatu, dávajte si veľký pozor. Opäť sa vyskytuje riziko zneužitia. Toto sa deje v Česku a toto sa deje na Slovensku.
Pred pár dňami som sa nechal zatiahnuť do debaty o Campbellových polievkach a konzervách ako takých a napokon sme skončili pri vegetariánoch a vegánoch. Nie je veru vegetarián ako vegetarián.
A na záver: prečo (poniektorí) muži nevedia odolať viac od autora »
Hľadanie inteligentného života na Zemi
Falošné ego je niečo ako parazitické ochorenie
Majetok, fuj!
Znesväcovanie skalického trdelníka