Nikdy neviete, kto sa pozerá

Boli to dvaja mladí, no už renomovaní umelci, ktorých interpretačné majstrovstvo zaznamenávala vtedy ešte fungujúca a tvorivým ruchom a zamestnancami nabitá Slovenská televízia. Umelci hrali, keď dohrali, sedeli v bufete, v maskérni alebo po chodbách diskutovali o kšeftoch. A keď sa dosť napracovali, nasedeli a nadiskutovali a neoplatilo sa im ísť domov, lebo čosi v tej telke ešte ten deň mali, vrátili sa do štúdia, kde sa pokračovalo v nakrúcaní dielka, ktorého boli hlavnými aktérmi.

Na scéne boli práve dve deti, malí chlapci, ktorí mali v krátkej epizóde znázorňovať dvoch renomovaných umelcov v ranom detskom veku. Boli okostýmovaní, napudrovaní a napĺňali pokyny režiséra, až sa z nich v reflektorovom svetle parilo.

- Tie decká absolútne nemajú talent, – povedal prvý umelec druhému.

- A jak vyzerajú! To máme byť akože my? – povedal druhý prvému.

- Bohvie koho sú to deti, že sa sem dostali.

- A ako k tomu príde môj syn, že mňa v detstve hrá nejaké cudzie decko?

- A môj syn k tomu ako príde? Vieš, aký je šikovný? A ako sa na mňa podobá?

- To je inak vrchol, že našich synov nezavolajú a hentie nemehlá áno.

- To by sme nemali nechať len tak.

- Ani nenecháme.

Ani nenechali. Renomovaní umelci urobili škandál, čosi povykrikovali na place, čosi v redakcii, čosi dramaturgom, čosi produkčným a dopadlo to tak, že sa tým dvom chlapcom, ktorí vyhrali konkurz, poďakovalo, že nech na Vianoce pozerajú telku, že sa tam uvidia a poslali ich domov. Na druhý deň sa tie scény nakrútili znovu, s deťmi renomovaných umelcov, ktorí síce vekovo nezodpovedali úlohám, boli úplne vystresované a v podstate sa na svojich otcov-umelcov ani nepodobali, ale kto by sa pre také hlúposti hádal. A na Vianoce si chlapci z konkurzu šli oči vyočiť a s nimi aj všetci ich príbuzní od Tatier až k Dunaju, ktože to hrá ich postavy a odrieka ich texty.

Aj druhý príbeh je filmársky. Tentoraz exteriérový. Desaťročný chlapec v dobovom kostýme priviazaný k stromu, sychravá jeseň a televízny štáb okolo neho. Chlapec sa myká, snaží sa dostať zo zajatia, ale nedarí sa mu. Režisér povie stop a aj by ešte čosi dodal, ale vtom na miesto nakrúcania prifrčí herecká hviezda, chlapík, ktorý mal fáro zo Západu aj v časoch, keď všetci ostatní počítali svoje miesta v poradovníku na škodovku.

Celý štáb sa spontánne presunie o pár metrov ďalej a zhrčí sa okolo toho fára a toho šikovného chlapíka, čo ho vlastní a prišiel sa v ňom ukázať. Aj chlapec priviazaný o strom by sa rád zhrčil, ale nemôže sa, zabudli ho odviazať a možno aj nezabudli, treba ho nechať priviazaného, lebo za tým nasleduje ďalší záber a keby ho druhýkrát priviazali inak, nesedeli by následnosti a skriptku by porazilo.

Tak sa pomyká a potom smutne hľadí na ten cirkus, ktorého sa nemôže zúčastniť.

- Dobré auto, čo? – prihovorí sa chlapcovi zvukár. Zostal na mieste. Už z princípu.

- Úplne perfektné, - vydýchne chlapec závistlivo.

- Ale my dvaja vieme, že auto chlapa nerobí, - povie zvukár.

- To hej, - prikývne chlapec nepresvedčivo.

- A vieš, čo ho robí?

Chlapec pokrúti hlavou.

- Že chlap vie, kde je práve jeho miesto a neopustí ho pre hocijakú kravinu s dvomi výfukmi, - povie zvukár. – Chceš hašlerku? Nech nám to čakanie na tých zblbnutých rýchlejšie ubehne, alebo ťa odviažem a ideš obchytať volant?

- Dám si hašlerku, - rozhodne sa chlapec. Neskôr, a to neskôr znamená teraz po viac ako dvadsiatich rokoch, bude tento rozhovor považovať za to najdôležitejšie, čo sa počas svojho filmovačkového detstva naučil.

Ktorýkoľvek náš čin či výrok môže ovplyvniť život iného človeka a najviac takého, ktorého postoje a názory sa len formujú, takého, ktorý je zraniteľný a hľadajúci odpovede. Nemusíte byť matkou alebo otcom, aby ste mali zodpovednosť za to, či bude z nejakého desaťročného decka raz slušný človek. Možno ste strýko, teta, suseda, kamarát niektorého z rodičov, učiteľka alebo len niekto, kto sa zastarie, prihovorí, ochráni, vysvetlí, zažartuje, v pravý čas sa usmeje alebo zdvihne obočie.

Aj deti sú ľudia. Aj deti všetko vidia, počujú, pamätajú si a vyvodzujú si vlastné závery. O pár rokov budú tie deti dospelými, ktorí budú za volantmi áut, ktoré nám môžu dať prednosť alebo nás ohrozovať, budú predavačkami a čašníkmi prívetivými alebo nezdvorilými, budú lekármi, poštármi, úradníkmi, môžu byť vrahmi, ktorí nás prepadnú v tmavej uličke, aby mali na ďalšiu dávku, ale môžu byť aj okoloidúcimi, ktorí nám podajú prvú pomoc a zachránia nám život, keď dostaneme na ulici predčasný infarkt. Niekedy záleží len na nás, na hociktorom z nás, na ktorú z dráh sa to cudzie dieťa odstrelí. Aj z čisto sebeckých pohnútok je dobré konať nesebecky, formujeme predsa dospelých, medzi ktorými raz budeme žiť.

Aj cudzie deti sú totiž naše.