Neserkať sa so zdrobneninkami

Pri minulotýždňovom inšpiratívnom úvodníku o jazyku som zistila, že v tomto smere to mám úplne inak ako Juraj Malíček. Správnosť spisovnej materčiny môjho písomného prejavu spravidla preverujem až s posadnutosťou, a na druhej strane, akýkoľvek gramaticky krívajúci text a jeho autor u mňa okrem malých sympatií vyvoláva aj veľkú nedôveru. Mám výrazné sklony k formalizmu a ak ma chcete ozaj potešiť, pošlite mi hudobnú recenziu, v ktorej o interpretovi a jeho tvorbe nepadne ani slovo, napriek tomu bude taká vybrúsená a výstižná, že sa umučím, prečo som ju nenapísala ja.  

S rovnakou intenzitou, akou dokáže jazyk svojich užívateľov fascinovať, vie im niektorými svojimi oblasťami tiež intenzívne otravovať životy. Myslím, že celkom výstižným príkladom v tomto smere sú zdrobneniny: tieto slová, samozrejme, neiritujú samy osebe, rozhodujúci býva kontext ich použitia, a práve s ním súvisí výstup z môjho pozorovania rôznych typov jazykového prejavu. Účastníci každodennej komunikácie podľa mňa zbytočne nadužívajú deminutíva, a to hlavne v situáciách, keď by si pohodlne vystačili aj s bežnými, nezdrobnenými tvarmi slov.  

Nejde pritom len o infantilné prejavy, alebo slovnú zásobu žien na materských dovolenkách. Zdrobneniny rafinovane útočia zo všetkých strán a celé dni. Obyčajne sa to začína hneď ráno, najlepšie v pondelok, keď otvoríte prvý mail od adresáta nazvaného značne banálnou zdrobneninou, ktorý neschopnosť vymyslieť si originálny nick ešte zvýrazní pricapením sériového čísla. Nejaká takáto princeznicka 88 po pozdrave čavesko, alebo ešte lepšie sevasky, opíše, aký peknunký víkendík zažila, pridá príšerne diletantské fotózky, zaželá fajnový dník, vám sa vo vrecku otvorí nôž a ďalší príjemný pracovný týždeň sa môže začať.

Vzápätí sa váš lepkavý nadriadený pripomenie s tou kalkulácijkou, čo ste v piatok zabudli a už sa veziete. Keď vám ambiciózna sekretárka riaditeľa dá podpísať zmluvku, máte nutkanie vygrckať sa jej rovno na vyleštený stôl s fotkou jej čerstvého chudáka manželíka. Po obede niekto navrhne dať si chutnučkú mňamku a vy stratíte chuť nielen na dezerty, ale aj do života vôbec. Potom sa ešte prehryziete poznámkami na naváľaný bielunký sniežik, povinne zahíkate nad novými zlatunkými topánočkami a po ôsmich hodinách konečne vypadnete domkov. Aby vám náhodou nebolo málo, v narvanom autobuse si ešte vypočujete detailíky prípravičiek slnečnicovej svadbičky a keď pred spaním chcete skontrolovať, čo nové na youtube, nájdete samé katastrofálne, zato vysoko klikané videjká.

Fanúšikovia zdrobnenín si možno myslia, že ak svoj prejav zjemnia týmto spôsobom, u druhých zasiahnu citlivú strunu a šance vytrieskať to, čo potrebujú, porastú. Iný, podľa mňa podstatnejší, dôvod rozšírenia a všeobecnej popularity takýchto výrazov je obyčajná lenivosť. Ľuďom sa často jednoducho nechce vymýšľať nové, aspoň trochu originálne slovné spojenia, preto nekriticky preberajú overené floskule, ktoré predsa úspešne zabrali už v toľkých prípadoch. Ako napríklad vo sfére, odkiaľ pochádza ilustračná replika, smerovaná od jednej strany k druhej, v telefóne neviditeľnej, ktorá sa môže niesť asi v tomto duchu: „Musím sa ešte osprškať, ale už teraz mám v brušku mravčeky, ako sa teškám, keď budeme spolu ležkať v postieľke, cmučiky!“

Pri niečom takomto si radšej vyššie uvedený obsah rýchlo predstavím v opačne extrémnej situácii, ktorá by mohla vyzerať napríklad aj takto: nadšený futbalový amatér s pupkom príde domov zo zápasu mestskej ligy a na spiacu manželku hodí spotený dres. Táto dobrá žena s unavenými očami bez blbých poznámok vstane, mechanicky pustí práčku, načo jej on, tak úprimne, ako sa len dá, povie, že ju ľúbi jak Brazíliu a potichu sa poberie pred Televízne noviny.   

Ak je to možné, jednoznačne volím cestu radikálneho minimalizmu bez akýchkoľvek zjemneností.