O ľahkej znesiteľnosti bytia

Bolo to už pekne dávno, ale keď mrzne ako dnes a pár metrov predo mnou kráča mladé dievča v krátkej sukni ako včera, ten zážitok sa dá len ťažko obísť. 

Jeden takýto extra mrazivý večer som sa mala s niekým stretnúť pri istom, v tom čase ešte fungujúcom, tetovacom štúdiu v centre Bratislavy. Keď som tam dorazila, kamarát sa už klepal na mieste a vyplašene sledoval bizarný obraz, ktorý hneď vtiahol do deja aj mňa: cez výsek pootvorených dverí sa vo vysvietenej, pastelovo oranžovej miestnosti vynímali nehybne vystreté nohy neznámej postavy.

Bližšie preskúmanie nálezu ukázalo, že končatiny súvisia s rovnako statickým telom a celá výbava patrí nejakej mladej slečne. Tá, obletovaná jej značne zmätenou kamarátkou, bez pohnutia ležala na lesklých dlaždiciach. Situácia atmosférou jemne evokovala Pulp Fiction a scéna akoby nemotorne odkazovala na tú, v ktorej si noblesný Harvey Keitel šarmantne poradí so zakrvaveným telom v aute. Tu o ďalšom priebehu situácie rozhodovala zostava zahŕňajúca zamestnanca štúdia, majiteľa a jeho decentne vyšinutú manželku. Dievča na zemi nakoniec mŕtve nebolo, takže uvedený, nádejne tarantinovsky ladený obraz, ako nám bolo vysvetlené, mal nudne reálny základ: mladá zákazníčka prišla do salónu odhodlaná k výrazným zmenám, zároveň však výrazne opitá, preto musela na piercing do jazyka zabudnúť. Slečna v ten večer, podľa jej klebetnej kamarátky, alkoholové faux pas navyše zažívala premiérovo; preto bola zmontovaná tak, že sa zložila veľmi skoro a daný stav rozhodne nevedela zvládnuť sama.

Trojica zo štúdia, čo nad ňou stála, pre zmenu nemala v úmysle príliš sa s problémom prplať. Vyvliekli dievčinu von, na studenej zemi ju nainštalovali do sediacej polohy a spokojne zmizli. Kým sme sa s kamarátom spamätali, bolo už vysoko ignorantské nechať dezorientovanú dvojicu v tmavom dvore len tak. Hlavná hrdinka, tá na zemi a v ultrakrátkej károvanej sukni, vyzerala skoro ako Uma Thurman z vyššie spomenutých Historiek, preto jej môžeme hovoriť Mia. Druhá, s gýčovými kovbojskými čižmami, zas pripomínala Lolitu z rovnomenného filmu. Dokopy nemali viac než tridsať. 

Aj z kusých informácií sa dalo celkom rýchlo vyčítať, že Mia si alkoholom a ozdobením ústnej dutiny chcela vykompenzovať čerstvý rozchod so spolužiakom. Z polohy, v ktorej bola zanechaná, sa postupne zošuchovala stále nižšie, striedavo štikútala a na adresu tej svine chlapskej zákernej smerovala nezrozumiteľné, zato dostatočne expresívne výrazy. Lolita, ktorá tiež nebola triezva, no dokázala aspoň samostatne chodiť, chcela svojej kamarátke za každú cenu pomáhať. V krátkych intervaloch vyletovala na hlučnú ulicu a telefonovala „známym“, ktorí mali Miu odviezť domov. To, že by niekto z okruhu ich priateľov mal auto a šoféroval, nám malo byť podozrivé hneď, nenechali by sme Lolitu vodiť nás za nos. Trvalo totiž príliš dlho, kým sme zistili, že týmto spôsobom naozaj nikoho nezoženie, lebo jediné, čo chcela zmäteným pobehovaním dosiahnuť, bolo zbaliť môjho kamaráta.

Medzitým sa značne zozimilo; stáli sme tam vyše hodiny, skrútená Mia na zemi vyzerala exkluzívne žalostne a aj bez môjho sklonu dramaticky fabulovať som o ňu začínala mať strach. V tom čase sa totiž hýbala už len minimálne a na otázky nereagovala. Predstava presviedčania taxikárov o neškodnosti namol spitej adolescentky nás donútila prijať iné, z hľadiska neskoršieho vývoja možno nie najšťastnejšie rozhodnutie. Urobiť niečo, a hlavne rýchlo, však bolo treba, a tak sme hyperaktívnu Lolitu donútili zavolať Miiným rodičom. Najprv o tom nechcela ani počuť a statočne sa vzpierala; no keď som jej s gurážou fúzatej stredoškolskej fyzikárky, podporená kamarátovým škaredým gánením, načrtla všelijaké konce toho večera, o chvíľu už krotko, stopercentne triezvo a herecky excelujúc telefonovala.

 Bezvládnu Miu sme potom spoločne dovliekli na najbližšie autu dostupné stanovisko. Zrejme v podvedomom tušení blízkej katastrofy sa začala metať, takže pohľad na nás musel byť obzvlášť zábavný. Zakrátko k nám dobehla pestovaná kosť, čo vyzerala ako staršia sestra dvojice hrdiniek. Bola to vystrašená pani mamička: popri detailnom prezeraní svojho dieťaťa štipľavo investigatívne vyzvedala, ako s  jej dcérou súvisíme my dvaja. Pretože sme v danej chvíli vyznievali ako priekupníci s bielym neplnoletým mäsom, chuť na zdĺhavé vysvetľovanie nás prešla a keď sa mamička začala Miy pýtať, či niečo zlé nespapala, decentne sme sa vytratili.

O týždeň som ich, na úplne inom mieste, stretla znova. Lolita decentne do kamošky drgla a Mia mi hanblivo opisovala, že sa musia flákať cez vyučovanie, lebo inak má zaracha. Potom na mňa pyšne vyplazila jazyk s impozantným piercingom. To gesto malo v sebe záblesk niečoho, čo napríklad jej kamarátke už chýbalo. Veľmi ťažko vysvetliteľné bytie vo svojej úžasne ľahkej znesiteľnosti. Možno ste ho tiež niekedy na chvíľu pocítili.