Večerná škola strihu

Ak pri počúvaní ešte stále nových pesničiek Editors cítite, že väčšina z nich znie ako jedna, túto subjektívnu pravdu si netreba hanblivo nechávať pre seba. Keď máte podobný dojem aj z prvého albumu, ktorému ste tiež dali šancu, aby ste kapele nekrivdili, ani v tomto prípade sa nebojte povedať to nahlas. Napriek tomu existuje niečo, pre čo by sa nad Strihačmi určite nemali robiť hrubé čiary. Minulý týždeň bolo totiž v sympaticky punkovom vzduchu viedenskej Arény cítiť, že aj kapela na prvé počutie priemerne britská a gitarová vie odohrať a hlavne odžiť nadštandardný koncert.

Členom Editors v ten večer nič nechýbalo, ani neodstávalo navyše; všetko dôležité mali na správnych miestach a veľmi dobre vedeli, čo a ako majú posúvať ďalej. Najviac suverénny sa v tomto smere zdal byť frontman Tom Smith, samozrejme pod podmienkou, že sa zabudlo na všetky predtým videné videá a zreportované dojmy z iných koncertov, kde mu to veľmi nešlo so spevom; Viedeň si ho preto bude pamätať vo výbornej kondícii. Dobre skoordinované mal aj iné zložky: napríklad s presne načasovanými emóciami narábal tak pozorne, že od pokorného príchodu na scénu až po posledný tón prídavku ani na sekundu nestratil pozornosť divákov. Pokiaľ ide o bolesť ako jeden z najčastejších motívov celého, hlavne druhého, albumu, nechýbala ani na koncerte. Ak neveselé texty týkajúce sa smrti a koncov môžu na albume smrdieť lacným prvým plánom, v Aréne, špeciálne, keď frontman s mračiacou sa tvárou vyzeral, že ozaj plače, z neho zvláštnu formu utrpenia bolo cítiť až bytostne. Smith teda definitívne vie, o čom spieva, a smútok, ktorý do pesničiek vkladá, môže mať aj širšie pozadie a zrejme nesúvisí primárne len so závažnou chorobou srdca, ktorou trpí jeho partnerka Edith Bowmanová, moderátorka BBC Radio 1.

Smith mal v ten večer na programe aj dosť pocitov z iných kategórií. Svoje úsmevy a grimasy však neadresoval nikomu konkrétnemu a všetko, čo zo seba dostal, v istom bode akoby k nemu bumerangovo prichádzalo späť. V konečnom dôsledku teda celý čas ostal vo vlastnom mikrosvete, čo pre pozorovateľa bolo fascinujúce a demotivujúce zároveň. Kým on bol všestranne rozlietaný, jeho aktivitu vyvažovali spoluhráči. Gitarista Urbanovicz a basák Leetch sa smerom von neprejavovali tak výrazne ako líder; bez výkyvov ustáli celé dianie a zozadu istení bubeníkom Layom to boli hlavne oni, kto koncertnému zvuku nenápadne dodávali tvar a výraz.  

Šikovne vyrovnaný bol aj setlist, v ktorom pesničky aktuálneho albumu An End Has A Start dopĺňali single z predchádzajúceho The Back Room a dobré načasovanie mali tiež tri nealbumové špeciality. Asi najsilnejšia v tom všetkom bola schopnosť, ktorou kapela vymenované prednosti dokázala zladiť do celku. Ťažko povedať, čím konkrétne sa im to podarilo, a to, pravdupovediac, zostáva aj celkom záhadou. Editori by ju v každom prípade mohli vyučovať a ako prvých skúsiť dať do laty napríklad členov svojej predkapely. Podivná zostava britských, ako inak, gitarových The Boxer Rebellion, v pomere dvaja chalankovia s EMO ofinami na rovnaký počet starých fotrov akoby z regionálnej revivalovej skupiny, neznela až tak zle. Kým nenastúpili Editors, pretože v tom momente si na nich v pozitívnom zmysle nespomenul už nikto. Najlepšiu službu svojim šikovnejším kolegom teda spravili, keď po koncerte kasírovali veľa eur za ich tričká a odznaky. V takomto vyučovaní by potom Editori mohli pokračovať aj s kopou iných gitarových projektov. Ak niekedy vyhlásia večerný kurz strihu pre verejnosť, prihlásim sa prvá.

Editors, 6. 11. 2007, Arena, Viedeň

Foto: Filip Drábek