Ak Rusko, tak s láskou

Dvere sa rozleteli, Aňa presvišťala izbou, pristála na posteli a zahlásila, že celé poobedie hľadala Václavské námestie. Pomedzi hlboké výdychy potom zničene opisovala, ako sa motala v uliciach na okolí, vrážala do turistov, ale poprosiť ich o mapu sa hanbila. Človek by povedal, že rodená Moskovčanka bude s orientáciou vo veľkomeste a vzdialenosťami vôbec už úspešne vyrovnaná. Václava na koni nakoniec nenašla, čo hneď aj priznala, a touto príhodou na prvom stretnutí naznačila, že so samozrejmosťami podobného typu to u nej celkom jednoznačné nebude.

V tom čase Aňa na chvíľu žila v Prahe. Už aj bez toho malú izbu na internáte Větrník mala obloženú hrubými slovníkmi, z ktorých žiadny nikdy neotvorila. Češtinu aj tak vedela výborne, študovať ju sa teda zdalo zbytočné. Ona však skúmala jazyk ako taký; každú ďalšiu cudziu reč, čo sa chcela naučiť, si vždy v hlave rozliala do systému, zhodnotila a umiestnila v štruktúre: zvláštny mechanizmus sa spustil a ďalej už bežal sám, ako keď človek ráno rozlepí oči a rovno ide žiť.

Kým nemrzlo, Aňa chodila všade zásadne pešo: ráno do školy, večer z knižnice, a výnimočne v noci z nejakej akcie tiež. Hovorila, že vtedy pracuje nohami, aby si ich mozog mohol na chvíľu vyložiť. Niekedy s ňou bol aj český spolužiak Milan. Keď nebol, Aňa si dokola púšťala odkaz, ktorý jej nechal na mobile, keď sa mu s ňou raz nepodarilo spojiť. Keby Milan vedel, že tých pár zmätených slov bude Ane po nociach systematicky píliť uši, možno im dá aj hlavu s pätou, a keby vedel, že Aňa sa bude pre neho po tých nociach ešte aj zúfalo zožierať, možno prehodnotí aj celkový svoj prístup k nej. Takto jej len pravidelne chodil opravovať všetky elektronické spotrebiče, čo si podonášala do Prahy a ktoré hrubou silou a šraubovákom dômyselne kazila. Lenže aj Milan bol lingvista; v hlave mal systém so štruktúrami, nie cit pre káble a súčiastky, preto neúspešne majstroval, aby Aňa mohla byť aspoň čiastočne spokojná. 

V decembri sa v kauze Milan začal črtať dôležitý prielom. Dvojica vtedy každý večer vyrážala korčuľovať na jazero, čo Aňa náhodne objavila niekde pod internátmi. Kým ju vyzdvihol, plánovala si, ako v strede zamrznutej plochy adrenalínovo odpadne, nech ju on môže zachraňovať, načo by z nej v dramatickej atmosfére vyliezlo, ako to s ním vlastne má. Keď sa Aňa po polnoci vrátila s rozprávkovo vyštípanými lícami a hororovo naliatymi lýtkami, bolo jasné, že želané vášne sa nekonali. Veľkými krokmi pochodovala po dlážke ako Tri sestry na javisku Dejvického divadla, hádzala sa do postele, keď bolo najhoršie, fajčila pri otvorenom okne a do dymu, čo na seba nešikovne fúkala, ukrivdene preklínala Milanovu hlavu, tvrdšiu než ľad, na ktorý s takou autentickou precítenosťou padala.

Aňa za tých pár mesiacov zo seba postupne všeličo, ako matrioška, povyťahovala. Medzi rečou z nej raz napríklad vyliezlo, že kedysi skúšala vyskočiť z okna a po krátkej pauze dodala, že jej bývalému priateľovi sa to aj podarilo. To bolo pred Vianocami, keď Milan prestal chodiť opravovať veci a nasťahoval sa k Báre, ďalšej spolužiačke. Tá nechodila pešo, nekorčuľovala, ani systém so štruktúrami na jazyk v hlave nemala a jediné, čo ju zaujímalo, boli víkendy na rodinnej chalupe v Jeseníkoch. Do týchto bodov to Aňa vecne zhrnula, keď si na posteli energicky uväzovala korčule. Potom v nich niekoľkokrát obišla internát, ešte v tú noc sa zbalila a najbližším vlakom odišla do Moskvy. V izbe po nej ostali len fotky na stene, na ktorých bola so snúbencom Dimkom počas výletu v Divokej Šárke: vyzerali tam ako konkurenčne naladení členovia šachového družstva, čo sa v závere letného sústredenia naoko zmierlivo nechajú odfotiť pred dačou na Kryme. Hneď po príchode domov si Dimku, dobrého slušného matematického génia, čo s ňou ako verný psík z gýčových ilustrácií detských knižiek zostarne, zobrala. 

Odvtedy už o nej neviem nič. Často na ňu myslím, a to ani nemusí byť výročie tej októbrovej revolúcie ako napríklad dnes. Aňa bola zvláštna a suverénne zatieňovala kopu ľudí, ktorých som vtedy poznala. Kým u iných by cielene kazená elektronika, nočné korčuľovanie, alebo emócie ako z Červenej knižnice smrdeli patetickým gýčom, ona v ich kombinácii pôsobila celkom prirodzene. Mala veľkú dušu a veľké rozhodnutia robila s veľkými gestami, presne tak, ako postavy väčšiny ruských filmov, ktoré som kedy videla. Zatiaľ čo na prvý pohľad v nich prebiehajú obyčajné až banálne situácie, najdôležitejšie správy treba odčítať medzi riadkami a hlavne vo vnútri jednotlivých hrdinov. To podivné niečo, čo sa nedá presne pomenovať a zrejme ani celkom pochopiť. Ako keď človek po poldennom blúdení nenájde Václavák, lebo má v celom sebe niečo také boľavé, že nevidí ani korčule na vlastných nohách. Gýč-negýč, takéto veci ma nikdy neprestanú fascinovať.