Stále pri rieku

Vždy, keď sa hovorí o jazyku, zapýrim sa a snažím sa mlčať. Pre prekliate i a y, pre zradný šiesty a siedmy pád, pre vnútorne rozpoltené množné a jednotné číslo. Tŕpnem, kedykoľvek mám čosi napísať na tabuľu, hanbím sa každej novej jazykovej redaktorky, s ktorou ma práca zvedie dokopy, a za jeden zo svojich najväčších životných triumfov považujem skutočnosť, že raz sa mi podarilo objaviť pravopisnú chybu v texte našej šéfredaktorky.

To všetko plynie z toho, že nepíšem gramaticky správne. Rád o sebe síce tvrdievam, že trpím selektívnou dysgrafiou, vzácnou poruchou písania, ktorá mi v tom bráni, ale skutočnosť je taká, že teóriu síce poznám, len mám problémy automaticky aplikovať ju do praxe. Viem teda, kde, kedy a aké i/y kam dať, ale nerobím to automaticky, a čo je skutočný problém, to, čo mi je na úrovni teórie jasné, zoči-voči konkrétnemu textu zbadám len veľmi zriedka.   

Ak mám skutočne nejaký veľký profesijný problém, je ním práve pravopis. Hendikepuje ma, lebo uberá slovám váhu, preto sa ho snažím zbaviť, bez výraznejšieho úspechu síce, zato permanentne.

Najviac ma však hnevá, že preň strácam dôveru v svoje vlastné schopnosti a prestal som opravovať ľudí, ktorí namiesto k rieke chodia pri rieku a slovíčka stále a vždy nielen počujú, ale aj hovoria ako synonymá. Keď niekto stále niečo sľúbi a nikdy nedodrží, rozčuľuje ma to hneď dvakrát, pričom ono ľudské zlyhanie ma zvykne trápiť menej než to štylistické. 

Uvedomujem si, že môže ísť o profesionálnu deformáciu, hnidopišské bazírovanie na niečom, čo vlastne nie je dôležité, ale nechce sa mi s tým zmieriť, lebo slovné spojenie pri rieku sa mi jednoducho nepáči a počujem ho ako jazykový defekt, ktorý nivočí našu krásnu materčinu. Prieči sa mi tak veľmi, ako niekomu inému mäkké i v slove pícha.

Keď si súkromne ľudí lustrujem, a tých, čo chodia pri rieku, si vážim o trošilinka menej než tých, čo chodia k rieke, vždy skončím pri tom, že ja som ten posledný, čo môže súdiť. V takýchto chvíľach som za to gramaticky nesprávne písanie vďačný, lebo práve vďaka nemu ľudí, čo chodia pri rieku, nedokážem celkom zatratiť.  

Ale zaslúžili by si, tak ako by som si ja zaslúžil, lebo ako oni, tak i ja ničím niečo, čo nás presahuje – ničíme jazyk. A také čosi by sa nemalo nechať len tak, preto nikdy nevzdám boj za svoje vlastné gramaticky správne písanie a neprestanem ľudí upozorňovať, že sa chodí k rieke, nie pri rieku, a platí to vždy, nie stále.