Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Viera Langerová | 7.11.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Kroj: národné promo v globálnej spoločnosti

Blank

Keď sa v úvode 90. rokov začal čistý a srdečný patriotizmus strácať pod váhou politických hesiel, môj záujem nerealizovanej študentky etnografie sa preniesol z krojov na výšivky. Kroj sa pre mňa akosi nechtiac a mimovoľne stal symbolom celej reťaze srdcebôľnych udalostí, na konci ktorých som sa ocitla v dlhokánskom rade cudzineckého oddelenia Ministerstva vnútra ČR, zakliesnená medzi svojich nových vietnamských, ukrajinských a čínskych súputníkov.

Zakrátko sme však s rodinou balili všetko, čo sme mali, a ja som sa myšlienkou zaopatriť si kroj ako vznešenú a sviatočnú súčasť svojej garderóby nezaoberala ani náhodou. Ako čerstvej manželke diplomata mi v zahraničí chýbali celkom iné kusy. Náznaky ostatných manželiek ukázať sa na recepcii alebo spoločenskom večierku v nejakej širokej kytli som ignorovala, pripisujúc to na vrub treťosvetovému rozmaru a infantilnému karnevalovému tiku. Situácia sa však na moje prekvapenie postupne menila. Nepozorovane a bez zbytočného pátosu.

V deň OSN sme so synom kráčali vo veselom školskom sprievode odetí do fešného civilného outfitu, okolo pobehovali malé Švédky s mamičkami v krojoch a postupne takto nastúpila celá Škandinávia, Španieli, Japonci, Maďari a všetky černošské národy v neuveriteľných kreáciách, tróniacich na čiernych kučeravých hlavách. Predstavila som si ždiarsky kroj s krásnym čepcom vydatej ženy, prikrytý bielou šatkou, prísny, ale pritom elegantný, a nezvratne som sa rozhodla osláviť ďalší UN Day v tom, čo bude hovoriť za mňa.

„To už si rovno môžeš obliecť uniformu,“ pohŕdavo odfrkol od počítača môj syn, keď som sa mu zverila s veľkolepým nápadom. Myšlienku zaobstarať „national dress“ aj preňho otrávene zavrhol, ani som nestihla dopovedať. „To nikomu nevadí, že sú všetky rovnaké?“ Hovorím mu, že to nie je pravda, že sa líšia podľa regiónov, že sa ľudia takto rozoznávali, ale všetko márne.

Za nejaký čas sa otázka kroja vynára zase, zahraničná komunita organizuje čosi ako „etno fashion show“ a mne telefonujú známi s prosbou prispieť. Nič nemám, a tak mierne frustrovaná sedím v publiku a tlieskam.

Folklór, ktorý sa pre mnohých z nás stal symbolom gýču, za komunistov využívaný na demonštráciu jednoty s obyčajným pracujúcim ľudom a neskôr farebným mimikry pre politikov, ktorí sa ním prikrývali, aby nebolo vidieť ani cítiť nahú pustotu, či pustú nahotu v hlavách a možno aj inde. Verejne znamenal niečo iné než súkromne. Stačilo nájsť u babky na pôjde vyšívanú vestičku, šatku, či skladanú sukňu z kanafasu. Vyšívaný čepiec s výšivkou, ktorú na vlastnom kúsku plátna nemohol len tak hocikto ukradnúť. To chcelo trpezlivosť, sústredenie a majstrovstvo, o ktorom sa dnes už ani nevie.

V lete som na Slovensku v jednom nestráženom okamihu vyštartovala za dvojicou mladých ľudí, ktorí sa pri istej veselej dedinskej príležitosti korzovali v goralských krojoch. „To ste kúpili kde?“ pýtam sa spriama. „V Poľsku. Dovidenia.“ Keď sa v Poľsku vyplatí predávať v obchodoch kroje, prečo u nás nie? A ak, tak len zložito-prezložito.

A aby celá moja krojová odysea nebola taká jednoduchá, narážam na jednom oficiálnom večierku na to, čoho sa mi žiada, ale v podobe, do ktorej sa mi nechce ani trochu. Pach oficiálneho majestátu v kroji, za ktorým čupí malý človek a počíta. Pani klopká po mramore v čiernych lakovaných lodičkách a pod vyšívaným krídlom krojovaného rukávu naliehavo propaguje svoju honosnú koženú kabelku. Aj takto často v zahraničí vyzeráme.

Kdesi si vzápätí prečítam: „Metropolitná inteligencia má k prvkom národnej kultúry dvojaký postoj: s dominujúcou, oficiálnou podobou národnej kultúry sa stotožní, alebo ju odmietne, zaujme voči nej antagonistický postoj a hľadá tie formy, ktoré zostali skryté, neobjavené, alebo oficiálne neuznané.“ Nie som si istá, či je tento výpočet úplný a či vôbec ide o uznanie a neuznanie oficiálnej podoby folklóru. Skôr tu ide o dilemu: ako kroj nosiť a pritom sa nestotožňovať s tými, ktorí ho nosia aj s inventárnym číslom?

„To nechaj láskavo na tých, ktorí s tebou budú mať tú česť!“ počúvam radu svojho muža a pre istotu si na najbližší večierok obliekam pakistanský šalvar kamiz. Aspoň nemôžem nič pokaziť.



Viera Langerová  viac od autora »
Vaše reakcie [10]
:: Súvisiace reklamné odkazy