Feudalizmus v slovenskej psyché

Zážitky z reálneho feudalizmu, ktorý v mnohom ostal v Pakistane nezmenený po dlhé stáročia, od panovania mughalskej aristokracie či kmeňových panovníkov až dodnes, ma inšpirovali k sviežim úvahám o jeho atavizmoch v úplne iných zemepisných šírkach. Typický obrázok vyzerá takto: bohatý majiteľ pôdy, ktorú dostal za službu v armáde nielen on, ale už jeho predkovia, ďalej expandoval. Kúpil si nejakú stavebnú alebo počítačovú firmu, presídlil sa do honosnej mestskej štvrte a dal sa zvoliť do parlamentu. Jeho politická sila sa rovná množstvu hlasov, ktorými disponuje. V jeho dedinách budú hlasovať tak, ako ON rozhodne. Vyhrať voľby teda pre lídra/líderku nejakej politickej strany znamená „zviesť“ dvoch-troch feudálov s dostatočným počtom „duší“ a samozrejme, posadiť všetkých do parlamentných kresiel, aby tam v teple hlasovali o tom, či ich poddaným treba vzdelanie, alebo nech sú radšej jednoduchí. K urnám pristúpia v slobodných a transparentných voľbách bez toho, aby vystrašení západní pozorovatelia (neustále zisťujúci, kam bežať, keby sa tu nebodaj čosi zomlelo) niečo tušili.

Ako zistiť, či je telefonát gestom dôverného priateľstva, alebo drzosťou
Možno namietať, kde je naša domovina od takýchto politických vzorcov. Prvý príbeh však bola len vonkajšia ilustrácia hlbších dôvodov tkvejúcich vo feudálnej mentalite. Čo to zhruba je, mi postupne tu v Pakistane dochádzalo. Ako úplne prvé si všimnete prísnu hierarchiu medzi príslušníkmi vyššie a nižšie postavených.
Svoje nižšie postavenie napríklad demonštrujete tým, že ste ochotní pomôcť bez toho, aby za danú službu padol sľub nejakej protislužby. Inak ste sa automaticky zaradili. Nabudúce sa k vám budú eventuálni adresáti akejkoľvek pomoci obracať bez kúzelného slovíčka „prosím“. Vy predsa musíte poznať dôvod, prečo svoju nadradenosť nepreukazujete, ale, naopak, správate sa submisívne, teda bezplatne slúžite. To sa tu oceňuje jednoznačne. Pochopiť tenké pletivo vzájomných vzťahov, kto je komu podriadený a naopak, je dôležité prinajmenšom preto, aby sa človek dozvedel, kam približne je zaradený a čo si k nemu kto môže dovoliť, či je večerný telefonát gestom dôverného priateľstva, alebo drzosťou, na ktorú treba adekvátne odpovedať.

Pomer feudalizmu, demokracie a komunizmu v slovenskej psyché
My máme okrem stáročnej feudálnej skúsenosti za sebou 20 rokov československej demokracie, 40 rokov komunistickej totality a 14 rokov slovenskej demokracie. Čo z toho našu mentalitu ovplyvnilo viac, je zaujímavá diskusia, do ktorej sa asi nikto len tak verejne na Slovensku nepustí. Pomer feudalizmu, demokracie a komunizmu (žiadneho socializmu, ako to mnohí radi zdôrazňujú) by mohol slúžiť ako východisko v zostavovaní fotorobota „slovenskej psyché“.

Ak problém spoločenskej hierarchie nie je veľmi aktuálny medzi pospolitým ľudom, určite je hodný úvah vo vzťahu k politickým elitám. Politika sa stala u nás jednoznačnou oázou moci, a teda i patričnej demonštrácie nadradenosti. Moc okamžite mobilizuje celý atavistický register správania a myslenia, počínajúc absolutistickým feudalizmom a potom ďalej k zámkom na skalách, súkromným vojskám, ktoré čo chcú, to vezmú a veľmi pôsobivo dokážu potrestať a umlčať všetkých nespokojných. Páni sa zvykli voziť po svojich dedinách na parádnych kočoch, aby všetci videli, na čo nemajú. Reflexií na túto tému môže byť neúrekom.

Všetko bolo príťažlivé len do tej miery, do akej to mohlo zmeniť majiteľa
Ďalším, nemenej výrazným feudálnym atavizmom je neschopnosť vidieť realitu vcelku, nedajbože čosi s čímsi porovnávať. Mentálny feudál vidí realitu vždy ako jednotlivé časti rozdelené podľa toho, aký má k jednotlivým častiam osobný vzťah, najčastejšie majetnícky. Súvisí to, samozrejme, s agrárnym základom feudalizmu, keď „moje“ bolo „odtiaľ-potiaľ“ a všetko ostatné bolo príťažlivé len do tej miery, do akej mohlo zmeniť majiteľa. Preto je pre krajiny, ktoré majú k feudalizmu blízko, problémom vzťah k verejnému priestoru, teda tomu, čo nikomu nepatrí. Výraz „nám všetkým“ človek, o ktorom je reč, nepozná. Riadiť štát, vedieť čosi o makroekonomike a vôbec, rozmýšľať inak ako v rámci záujmov vlastných, eventuálne svojho klanu, rodiny, či nejakej inej pospolitosti, kde platí členské, sa vždy končí fiaskom. Pakistan niekedy miestni kritici nazývajú „cintorín systémov“. Spoločenský ostrakizmus, rozdelenie na menšie či väčšie enklávy produkujúce vlastné mocenské, obranné i komerčné minisystémy, samozrejme, navzájom nekompatibilné, súvisia s našou témou.

VOSR – feudálna kontrarevolúcia
Podobné problémy majú okrem mnohých ázijských i takmer všetky postkomunistické krajiny. Nedávno sa v ruskej televízii (kanál RTR planeta) ktosi vysmieval miestnym politikom, že nevedia vytvárať a riadiť systémy, že po starom jednoducho sú schopní prísť do Novgorodu a tam riešiť problémy Novgorodu, alebo do Permu a tam celý deň riešiť problémy Permu. Ako vyzerá v takom prípade medzinárodná spolupráca a kompatibilita, je evidentné. Skúmať vzťahy medzi feudalizmom a komunizmom sa tuším ešte nikto seriózne nepokúsil. Len minule akýsi ruský historik v jednej diskusii zaglosoval: „Nebola žiadna Veľká októbrová socialistická revolúcia, bola to feudálna kontrarevolúcia.“ To vysvetľuje mnohé. A nielen v Rusku.