Satanský deň

„Sú dva druhy filmov: Jedny vám dávajú chuť žiť, tie druhé vám ju berú,“ povedala Fanny Ardant, francúzska herečka s nádhernými veľkými ústami a schopnosťou presvedčivo stvárniť neurčité city. Tú vetu si pamätám z dokumentárneho filmu o režisérovi Françoisovi Truffautovi režisérov Serge Toubiana a Michela Pascala z roku 1993. Pred niekoľkými rokmi som s obomi režisérmi robila rozhovor. Povedala som, že v spojení Truffauta a Fanny Ardant vidím akúsi vnútornú spriaznenosť, akoby postavy stvárnené herečkou boli tak trochu Truffautovou projekciou, akoby do nej vstupoval. Na to sa obaja rozosmiali a povedali: „Určite sa nemýlite. Majú spolu dcéru.“

Ale nie o tom som chcela. Tak ako existujú tieto dva druhy filmov – a ich rozdelenie vnímam aspoň ja celkom presne bez ohľadu na divácky úspech alebo mudrovanie kritikov - tak sa aj diela zvyšných druhov umenia dajú roztriediť na životodarné a životokradné. Dokonca sa odvažujem tvrdiť, že aj jednotliví ľudia takmer jednoznačne spadajú do jednej z týchto dvoch kategórií. Sú samozrejme aj prebehlíci, ktorí vás nabijú energiou, odvahou a dobrou náladou a o dva dni vám vylejú na hlavu priam smrteľnú dávku životnej skepsy, ale v zásade sa väčšina ľudí naozaj dá rozdeliť na Plusov a Mínusov. Niektorí to ani nerobia naschvál, že sa po hodinke v ich spoločnosti cítite o sedemdesiat rokov starší, na smrť unavení a celkom nanič. Jasné, že všetci sme už niekedy počuli slovné spojenie „berie mi energiu“, ale dlho trvá, kým si pripustíme, že aj nás sa to týka, že aj my sme zraniteľní, že aj okolo nás môžu byť naši blížni obdarení schopnosťou úplne nás vysať zo životnej radosti, že aj s nami sa môže pozdraviť a dať do reči harrypotterovský Dementor oblečený v dobre padnúcej sukni s totálne štýlovou kabelkou cez plece.

Mala som kedysi kamaráta, ktorý sa vyhlásil za priekopníka estetického šovinizmu a rozhodol sa, že sa bude kamarátiť len s peknými ľuďmi, tí škaredí nech sa vraj kamarátia medzi sebou. Priznám sa, že ma to v prvom okamihu pobavilo, v tom druhom som si povedala, že musím odsledovať, či sa mi nevyhýba. Keď som sa dožila veku, kedy som si začala vážiť svoju duševnú rovnováhu a ľudí, ktorí ju svojvoľne nenarušujú, zaviedla som dni energetického šovinizmu. Formulujem to takto teraz vlastne prvýkrát a možno sa budem zase cítiť nepochopená, keď sa mi na hlavu zosypú obvinenia z pochybného elitárstva, ale ja mám naozaj dni, kedy si poviem, že do svojho sveta nenechám vstúpiť sťažovačov, energetických príživníkov, samoľútostivých obviňovačov, ohováračov, odhováračov a zhadzovačov. Že mám právo na dni, keď na mňa svieti slnko a žiadne obrie reklamné balóny s výzvami na okamžité vytriezvenie a pochmúrne vyhliadky nenechám vstúpiť medzi mňa a slnečný svit. Jasné, že to niekedy znamená nezapnúť večerné správy a nečítať noviny. Niekedy to znamená nepripojiť sa na internet. Niekedy to znamená nepustiť sa do reči so známymi, ktorí majú na veci vždy ten jediný správny, negativistický a hlavne celkom praktický názor. Niekedy to znamená sústrediť sa len na jednu jednoduchú vec, ktorá ma napĺňa potešením a radosťou, ako čítať si knihu alebo robiť synovi palacinky. Možno mi to tak vplyvom okolností časom už zostane a skončím ako Jonathan Swift, autor svetoznámej knihy Gulliverove cesty, ktorý to síce nenazval šetrením životnou energiou, ale bol vraj tak znechutený ľudstvom ako takým, že posledné roky života neprehovoril ani slovo.

Dni, keď swiftovské nutkanie dolieha na ľudí častejšie, sa volajú satanské. Aspoň tak mi to povedala moja kamarátka, certifikovaná čarodejnica. Najbližší začína vo štvrtok o pol tretej popoludní a vraj je z tých neškodnejších, ale aj tak si treba dávať pozor. Ak by sme sa náhodou vtedy stretli, stačí, keď si len mlčky kývneme. Žiadne slová, žiadne vzájomné prestupovanie svetov. Len sa usmiať, kývnuť a ísť si svojou cestou – úzkym krivolakým chodníkom medzi skalami utopenými v tieni. Pochopíme sa navzájom a budeme si za ten kus energetickej veľkorysosti vďační.