Keď už, tak každý deň

Sú ľudia, ktorí fotografujú len na dovolenkách a na svadbách, teda na miestach, ktoré sú vzdialené, a preto zaujímavé, a ľudí, ktorí sú slušne oblečení, a preto pekní. Sú takí, ktorí sa rozhodnú zviazať slová do básní len pri príležitosti zaznamenania veľkých vznešených citov – keď ide o vlastenectvo, lásku k bohu alebo obdiv k nejakej dokonalej bytosti. Sú to tí, čo majú za sklom porcelán darovaný na svadbu použitý trikrát za život, potomkovia majiteľov predných izieb s nastlanými najkrajšími perinami na vydrhnutých posteliach, v ktorých nielen nikto nikdy nespal, ale ani tam nevstupoval, s výnimkou svadby najstaršieho syna a bdenia pri mŕtvom starom otcovi. Do tejto kategórie patria páni vitrín, ktoré sa neotvárajú, dediči šperkov, ktoré sa nenosia, len sa po tridsiatich až päťdesiatich rokoch darúvajú ďalej, majitelia plniacich pier so zlatou špičkou určených na podpisovanie dôležitých dokumentov, na ktoré nikdy nedôjde, utierači prachu z drahých sviečok odložených na romantické chvíle, na ktoré nevyjde čas. Čas sa totiž žije v zadných izbách, v provizóriu, ktoré nehodno fotiť a zaznamenávať, v zásterách a teplákoch, vyjedaný z otlčených tanierov, ktorých nie je škoda, čas sa spisuje v dlhých súčtoch čísiel každodenných položiek na stravu, inkaso, sporenie, splátky, vreckové, a iné načarbané na nevyužité strany starých zošitov perami s logami benzínových púmp a výročných stretnutí zväzu chovateľov hydiny.

Platíme každý mesiac tie isté účty. Telefóny, bývanie, stravenky, koncesionárske výpalné a len vtedy nám dôjde, že prešiel ďalší mesiac a nič. Obyčajný život a bežná rutina nám odkrojila z času, ktorý máme určený na tejto planéte a ani sme nevedeli ako, sme bližšie okamihu, keď umrieme a nič sa nás nebude týkať. Ani sme si to nevšimli, ako sa to stalo, ako tie okamihy odišli a už nikdy nebudú naše.

A pritom existuje toľko možností, ako tomu vzdorovať, ako si uchovávať to pekné každého dňa, ako zhmotniť krásu každodennosti, prinútiť sa ju vidieť v proporciách jednoduchých línií, v súvislostiach obsahujúcich poéziu.

Dve ženy, Stephanie a Mav, každá z iného konca sveta, odfotia každý deň jednu fotografiu zo svojho života a zavesia ju na web. Tie dve sa nikdy nestretli, našli sa však na sieti vďaka podobnému videniu nevšednosti všedného. Nežijú nič mimoriadne, ich dni sú normálne tak ako tie naše, majú však akúsi spoločnú skrinku pokladov, ktoré vedia každý deň nájsť a odložiť si z nich. Na snímkach sú rozjedené raňajky decka čítajúceho komiks, drobnosti vysypané z tašky, kus mačky zaliezajúcej pod posteľ, zapletené vrkoče, harmonická náhodná kompozícia farieb vypraného šatstva, blato na topánkach, vták na rímse, štrbavý úsmev, pôvabne visiace kuchynské utierky.

Sedem ľudí – medzi nimi aj Michael Stipe z REM, každý iného povolania, umeleckého zamerania a veku – urobilo dohodu, že každý z nich každý deň napíše jedno haiku, krátku básničku zachytávajúcu jeho emočný stav, zážitok, pozorovanie, myšlienku. Po roku z tých minimalistických básní urobili knihu a ja verím, že ten rok musel byť pre nich zaujímavejší, hustejší, farebnejší a bohatší než tie ostatné.

Možno máte pocit, že sa vás predchádzajúce riadky netýkajú. Buď svoj život pred sebou vidíte ako nekonečné more dní a možností, alebo v tom mori už plávate a s jeho nepostihnuteľnosťou ste sa dávno zmierili. Ja sa však pozerám z toho istého okna na ten istý strom s predčasne ožltnutými listami, viem, že tento pohľad na tento strom sa už toľkýkrát opakuje, až mi to splýva do jedného jediného vnemu a keď to takto pôjde ďalej, zázrakov, ktoré si uvedomujem a ktoré ma prekvapujú, bude stále menej, pretože strácam schopnosť údivu a očarenia. Je načase oddeľovať dni, dávať punc výnimočnosti každodenným zážitkom, vidieť krásu a poéziu tam, kde sú, len sme si už na ne natoľko zvykli, že zneviditeľneli. Je načase začať rozdrobovať to veľké jedlo na jednotlivé sústa plné rozličných chutí s pôsobivými názvami, lebo sa nám raz minie posledný zvyšok z prestretej tabule, čašníci neprinesú nič ďalšie a my umrieme skôr, než budeme naozaj mŕtvi a ani za svet si nebudeme vedieť spomenúť, čo to bolo za suroviny, ktoré boli na jedálnom lístku a splynuli nám do jediného pocitu plného žalúdka.