Do očí

Stála tam so slzami v očiach a v ruke kŕčovito zvierala tašku. Nemala viac rokov ako ja. Bola to taká ranopubertálna dvanástka. Sestrička prisunula nočný stolík k posteli a otočená do miestnosti, jastriaca po ďalších možných hniezdach odporu detského oddelenia pľúcnej kliniky, hučala hlasno ako na lesy:

- Sem si ľahneš a už žiadne blbosti! Kam by sme došli, keby nám odtiaľto všetci utekali a roznášali bacily. Môžeš ísť domov, keď budeš zdravá!

Dievča sa snažilo vidieť sestričke do tváre, ale nedalo sa. Sestra zbierala teplomery, zapisovala údaje do karty, bola stále bokom a chrbtom.

- No tak šup do tej postele, koľkokrát to mám opakovať! – zahučala sestra znovu, potom sa otočila a snažila sa dievčaťu vyšklbnúť tašku z ruky smerom k plechovému nočnému stolíku s rozchlípenými dvierkami.

- Nie! – vydalo zvuk dievča. Nebolo to slovo, bol to zvuk.

- Ona je hluchá? – spýtala som sa z postele celkom konštruktívne.

- Hovorí sa nepočujúca! – vyštekla na mňa sestra.

- A je? – spýtala som sa.

- Je! Keby počula, tak by som na ňu tak nekričala, mám len jedny hlasivky!

Svojská logika tej odpovede ma neprekvapila, na oddelení som trčala už týždeň a mantinely personálu v oblasti psychosociálnej inteligencie som mala už zmapované.

- Musíte sa na ňu pozerať, keď jej niečo hovoríte, aby vám videla na ústa, - poradila som nezištne.

- Na to ja nemám čas, za to ma neplatia, ak ty máš, moja zlatá, môžeš sa s ňou vybavovať ty, - povedala dobrá teta sestrička, tresla dvermi a už jej nebolo.

Postavila som sa a v erárnom pyžame podišla k dievčaťu. Počkala som, kým si vysmrká slzavé sople.

- Ahoj, - povedala som pomaly artikulujúc.

- Ahoj, - povedala ona.

EVA napísala som na papierik.

ZUZA napísala ona.

- Neboj sa, - povedala som jej.

- Ona je sprostá, - vyslovila pomaly Zuza a ukázala na dvere, ktorými odišla sestrička.

- Táto je z nich najsprostejšia, - povedala som. – Ale o hodinu nastupuje nová služba.

- Nie sprostá?

- Tiež sprostá, ale menej.

Tak sa začalo naše krátke a intenzívne kamarátstvo. Skončilo sa, keď nás o dva týždne preliečené pustili obe domov. Dovtedy som fungovala ako nenahraditeľná tlmočníčka medzi Zuzou a personálom nemocnice. Nemala som žiadne zvláštne nadanie, len som mala trpezlivosť a vôľu porozumieť. Zuza vedela dobre odčítať z pier, stačilo sa len trochu snažiť artikulovať a neodvracať tvár. Na oplátku ma naučila posunky mama, otec, milovať, jesť, cikať, prechádzať sa a sprostá zdravotná sestra.

- Keby teba nebolo, ani nevieme, že Zuzka je celkom fajn baba, len má svoje vlastné problémy a svoje videnie, - povedala mi povzbudivo iná sestra, jedna z tých menej sprostých, v deň môjho odchodu.

- Aj sami by ste na to prišli, že stačí nehučať a dívať sa do očí, - povedala som naivne.

Na Zuzu a jej problémy dorozumieť sa v prostredí, kde fungujú jednoznačné predstavy o tom, akí majú byť pacienti, ako majú spolupracovať a ako neklásť odpor, som si spomenula pred niekoľkými dňami. Zúrila práve celospoločenská a celomediálna diskusia o potratoch, ich zákaze, o autenticite či neautenticite záznamu umelého prerušenia tehotenstva, o boji o moc, o hanobení mŕtveho, o slušných a neslušných presvedčovacích prostriedkoch. A o ženách, pre ktoré je interrupcia vraj „len kozmetickou operáciou“. Samé hučanie a žiaden pohľad do očí. Kto sú tie ženy a prečo sa tak rozhodli? Ja som videla do očí trom, keď sa rozhodovali a rozhodli. Ani pre jednu to nebola jednoduchá voľba, všetky ju budú v sebe niesť do konca života. Každý z nás môže vyhlasovať, že by to nikdy neurobil, ale s istotou tvrdiť to môže len ten, kto sa sám ocitol v podobnej ťažkej situácii a rozhodol sa predsa len pre nevhodne načasované neplánované materstvo a niesol jeho dôsledky. Prečo ženy presviedčať, že robia obludnosť a nesnažiť sa radšej odstrániť či zmierniť príčiny, ktoré ich ženú do takých rozhodnutí? Prečo obviňovať, nepočúvať a nedívať sa do očí?

Možno existujú aj relevantné čísla štatistík, no ja ich nemám, oprieť sa môžem len o to, čo mi povedal kamarát anesteziológ, ktorý asistuje nielen pri pôrodoch, ale aj pri interrupciách. Dôvody sú veľmi často ekonomické a zákrok vraj prekvapivo väčšinou podstupujú ženy, ktoré sa už doma starajú o dve-tri deti, ktoré nechcú ohroziť poklesom životnej úrovne.

Tá kampaň, o ktorej bola reč, musela stáť kopu peňazí. Možno by však stálo za to venovať sa inej kampani, rovnako s cieľom zminimalizovať počet detí, ktoré sa nakoniec nenarodia. Tá kampaň by mohla byť trebárs na tému „skutočné daňové úľavy pre rodičov detí“, to by sa napríklad mne zdalo omnoho poctivejšie a konštruktívnejšie. Aj z pier by sa to ľahšie odčítalo.