Všetci bratia budú ľudia

Svojho otca videl naposledy zblízka, keď mal sedem rokov. Potom ho videl párkrát z diaľky postávajúc na školskom dvore, keď šiel z družiny domov. Nebol si celkom istý, či je to on, ani sa radšej nikoho nespýtal, ale niečo v držaní tela, vo vlasoch neposlušne odstávajúcich, v geste, akým si ich zhŕňal z očí, mu bolo veľmi známe. Raz videl otca aj v divadle. Šli s celou triedou na nejaký detský balet a jeho otec sedel v orchestrisku a hral na husliach. Z deja baletu nemal nič, nevidel ani sekundu z toho nezmyselného pobiehania dospelých ľudí v zvieracích kostýmoch po javisku, pozeral len dolu na toho muža, čo bol sedem rokov jeho otcom a snažil sa zapamätať si z neho každý detail.

Na pohrebe svojho otca nevidel. Truhla bola zatvorená a on aj s mamou stáli vzadu, medzi cudzími ľuďmi a vzdialenými známymi. Vpredu plakala nová otcova žena, teraz už vdova a nejaké trojročné decko v zelenom kabáte.

Kým dospel, veľa sa toho o svojom otcovi dozvedel prostredníctvom mlčania. Mlčala mama, mlčala teta, mlčali starí rodičia. Najviac mlčal nový mamin manžel, ktorý sa kedysi rozhodol mlčaním poprieť celú existenciu bývalého muža svojej ženy a otca svojho nevlastného syna. Ten človek jednoducho nebol. Nikdy nebol.

Niekedy v období, keď sa už viacerí kamaráti stali otcami, sa mu začali snívať divné sny. Opakovane v nich videl svojho otca, niekedy stál za plotom školského dvora, niekedy na druhom brehu rieky, niekedy ich oddeľovala rušná štvorprúdová cesta. Vždy mal nejasné obrysy a vždy mu chcel niečo povedať. Nikdy sa to však nedalo, vzdialenosť bola neprekonateľná. Zobúdzal sa spotený a frustrovaný.

Koncom leta mal brat dávno mŕtveho otca päťdesiat rokov a rozhodol sa dať sám sebe k tomuto jubileu darček. Pozval všetkých svojich príbuzných na oslavu a spoločné fotografovanie. Aj bratove manželky a ich deti. Chcel vidieť celý rod, všetky jeho genetické výstrelky a príbehy vpísané do tvárí na jednej snímke. Nebolo jednoduché nadviazať potrhané nitky a vypátrať aj mlčiacich, ale podarilo sa mu to.

Tak aj nášmu hrdinovi vypadla zo schránky pozvánka na oslavu narodenín zabudnutého strýka. Premýšľal nad tým len okamih. Rozhodol sa ísť, nech by to malo bolieť, mrzieť alebo dopadnúť akokoľvek.

V záhradnej reštaurácii bolo množstvo ľudí, na ktorých sa nepamätal. Ale hneď uvidel oči, ktoré mu boli neuveriteľne známe. Dívali sa naňho z tváre, do ktorej trčali neposlušné vlasy. Aj gesto, ktorými ich ten mladý muž zhŕňal dozadu, bolo bolestne povedomé. Pohli sa k sebe a obaja hneď vedeli, kto sú.

- Vyzeráš ako otec.

- Vyzeráš ako ja.

Vyšli najavo rôzne veci. O rozvode prvého manželstva, o konfliktoch pre zákaz stretnutí otca so synom, o príbehoch, ktoré mladšiemu synovi rozprával otec o staršom bratovi, o tragickej smrti, o hľadaní otca v iných mužoch. A potom o rovnakých záujmoch, chutiach a nechutiach, hudbe, povahách, tajomstvách a túžbach.

Vymenili si telefónne čísla, mailové adresy a po prvom spoločnom pive, len medzi dvomi bratmi, sa otec vo sne vrátil. Otvoril bránu školského dvora, prešiel celú tú dlhú neprekonateľnú vzdialenosť a podišiel až k synovi. Objal ho a povedal mu, ako ho má veľmi rád.

Na jubilejnej fotografii päťdesiatročného strýka stojí tridsať ľudí. Dvadsaťosem z nich sa usmieva. Len dvom dospelým, nápadne podobným mužom, stojacim vedľa seba, stekajú po tvári slzy úľavy.