Balada o čase

Toto je tretí text od autora, ktorý sa uchádza o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry. 

Autor textu: Marián Béreš

Foto: autor

V poslednej dobe sa stalo módou hovoriť, ako nestíhame. Väčšina ľudí, ktorých stretnem alebo som s nimi v inom kontakte, sa vyhovára na to, že nestíha. Nemám čas, sorry, nestíham, som veľmi zaneprázdnený, veľmi rád by som sa s tebou stretol, ale mám strašne veľa práce.

Vtedy súcitne prikyvujem alebo im píšem a hovorím, aké to majú ťažké a že ich život by som nechcel žiť. Vtedy nastane na druhej strane prekvapenie. Ako je to vraj možné, že ja mám času veľa a či ja sa nemusím starať o to, aby som prežil. Ja im na to hovorím, že celý život je len otázkou priorít a že na niektoré priority si viem nájsť čas, aj keby som mal iné odložiť.

Ako napríklad si nájdem hodinku času na to, aby som sa stretol s ľuďmi, s ktorými sa chcem stretnúť. Začnem im vysvetľovať, že keď to aj s cestou na stretnutie spočítam, tak im venujem asi tak 2,5 hodiny svojho života. A pýtam sa ich, či tieto dve hodiny sú až tak veľa na oplátku v celom ich živote.

Vtedy nastane hrobové ticho. Neviem presne o čom tí ľudia na druhej strane premýšľajú, až tak som do ich mysle nevnikol, nie som Derren Brown, aby som to telepaticky zatiaľ dokázal.

Prepočítavajú ten čas? Vyťukávajú na displeji mobilu kalkulačkou, koľko to asi tak môže byť? Premýšľajú, čo im to vlastne chcem povedať? Prečo sa ich pýtam také záludné otázky?

Pravdou je, že väčšina z nich po chvíli povolí a chce sa so mnou stretnúť, zatiaľčo ja na druhej strane mlčím a ticho sa sám pre seba usmievam. Odrazu nájdu tie dve hodinky vo svojom určite nabitom diáre, aj keď si myslím, že keby ste sa do neho pozreli, tak majú naplánované maximálne tak nasledujúce dni a už budúci týždeň tam naplánovaný nie je.

Čo sa odrazu stalo, že si ten čas nájdu? Presvedčilo ich to, že si uvedomili, že hodinka alebo dve v našom celom živote sú len zlomkom, zanedbateľnými tisícinami percent toho, čo na tejto planéte strávime? Alebo by som mal vo väčšine prípadov za tým hľadať niečo iného? To, že ich zaujalo, že chcú vedieť, ako je to možné, že niekto na druhej strane má čas aj dve hodinky sa s nimi stretnúť? To, že možno konečne sa nájde niekto, komu by mohli vyrozprávať svoje príbehy posledných týždňov, mesiacov alebo rokov? Konečne niekto, komu sa môžu posťažovať, aký majú ťažký život, keď ich na tom svete nikto nechápe?

Asi to bude kombinácia toho všetkého.

Čo je na tom všetkom potom najlepšie? Že nakoniec sa so mnou stretnú. A nie je to na hodinku. Väčšinou to trvá dve a viac hodín. Zaneprázdnení ľudia, ktorí nestíhajú, nemajú čas, sú otrokmi svojej práce a svojich záujmov, si naraz nájdu tie dve a viac hodín na to, aby mi to všetko vyrozprávali.

Sedím tam s nimi a počúvam príbehy, ktoré sa niekedy podobajú ako vajce vajcu. Ľudia odchádzajú z týchto stretnutí zvláštne uvoľnení, zvláštne naladení, väčšina z nich mi po pár minutách rozhovoru začne rozprávať príbehy, ktoré vraj nikomu predtým nehovorili. Mám zvláštny pocit, že hoci sedíme v reštaurácii, kaviarni, čajovni a tak sa pritom sa cítim ako v kancelárii psychoterapeuta.

Väčšinou sa nesnažím radiť, len počúvam, aj keď je to pre mňa veľmi ťažké. Veď to ja som sa chcel stretnúť s týmto človekom, nie on so mnou. Preto mi to pripadá divné, ale nechávam to tak. Nechám to plynúť a sledujem, čo by som si z toho rozhovoru mohol vziať ja. Žiadne stretnutie totiž nie je náhodné a z každého stretnutia si môžem niečo vziať, každý človek mi totiž nesie posolstvo. Len o tom skoro nikto nevie. A tak pozorujem a vnímam, čo to dnes asi tak môže byť.

Po skončení sme spokojní obaja. Ja preto, že sme sa stretli a budem premýšľať o tom, čo mi to stretnutie malo priniesť, druhá strana je spokojná, že ju konečne niekto vypočul. Že si konečne niekto si našiel čas na to, aby sa mu mohli posťažovať. Rozlúčime sa a poďakujeme si navzájom. A samozrejme si sľúbime, že si zavoláme a zase sa stretneme.

Už doma ako tradične vezmem mobil alebo počítač a napíšem poďakovanie za schôdzku. Také malé pripomenutie toho, že som sa dnes cítil dobre, že mi to stretnutie dalo veľa a že sa teším na ďalšie.

A čakám.

Je zaujímavé, že niektorí ľudia nie sú potom schopní na takúto správu ani odpovedať. Že už potom, čo si niekto našiel svoj čas na to, aby sa s ním stretli a vyrozprávali mu svoje príbehy, vypočuli ho, si nenájde čas na to, aby mu vzali a poďakovali. A zase ma prekvapuje, koľko ľudí si ani neuvedomí, koľko času zaberie taká odpoveď na pár slov. Minútu? Dve minúty? Maximálne tri minúty?

Schválne si to skúste napísať. Jednoduchá odpoveď. Začíname teraz. Pozor, zapínam stopky.

„Ahoj. Ďakujem ešte raz za príjemné stretnutie a budem sa tešiť na ďalšie. Pekný deň. Vaše meno.“

Stop.

Koľko to trvalo?  Podľa mojich stopiek maximálne 35 sekúnd. Skromných 35 sekúnd času za dve a viac hodín vášho času stráveného tým, že ste mu niekedy pomohol odvaliť balvan života. Že nemusel ten človek nič platiť ako pri návšteve špecialistu. Asi žijú tí ľudia príliš rýchlo na to, aby sa starali aj o tých 35 sekúnd.

Aj ja už potom viem, ktorým ľuďom budem venovať svoj čas a svoje životné priority. Tým, ktorí vedia doceniť tieto veci a ten čas si nájdu. Život je otázkou priorít.

Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.

Ďalšie texty do súťaže už neposielajte. Súťaž bola uzavretá 31. 8. 2007. Po uverejnení všetkých príspevkov, ktoré boli doručené do redakcie do tohto termínu, hlasovanie uzavrieme a súťaž vyhodnotíme. Podmienky účasti a pravidlá súťaže nájdete tu.