Všade dobre, doma len prinajhoršom

Toto je text od autora, ktorý sa uchádza o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry. 

Autor textu: Jana Krajčíková

„Čo by ste urobili, ak by ste sa dozvedeli, že zajtra nastane koniec sveta?“
„Šiel by som do Bratislavy, tam to príde najskôr za dvadsať rokov.“

Kedysi som to počúvala stále dookola, dnes už málokto cíti potrebu formulovať tento neurčitý dojem do slov. Sťažnosti na neprekonateľnú zaostalosť, nízke platy, nemožnosť zamestnať sa bez úspešných rodinných príslušníkov či bývalých spolužiakov sa nepozorovane stali doménou dôchodcov v čakárniach a električkách, opakovane neúspešných uchádzačov o štúdium, operátorov výroby a štamgastov staničných bistier.

Ostatní síce tento dojem obvykle zdieľajú, nechcú byť však považovaní za beznádejných skrachovancov. Preto sa aspoň naoko snažia vulgárne nadávanie na systém nahradiť konštruktívnou kritikou nekoncepčných krokov vládnej koalície. Nechodia demonštrovať pred Úrad vlády, zato sa však pýšia dcérou, ktorá pracuje ako čašníčka v Taliansku. Do životopisu si namiesto obstojne zvládnutej ruštiny uvádzajú anglický jazyk - stupeň začiatočník.

Hlboko v duši nám utešene prekvitá prastarý syndróm malého brata, vlahé oči ešte stále upierame na západ v nádeji, že tam možno aj nás čaká žiarivá budúcnosť.

Tak trochu dúfame v pečené holuby, rozprávkové zbohatnutie, alebo aspoň v pote tváre vydreté štúdium na Harvarde. To všetko už o pár  ťažkých rokov, ktoré pre nás nebudú mať, napriek absolútnej stagnácii mozgu, vôbec žiadne degeneratívne následky. Čakaciu dobu možno skrátiť pravidelným pohlavným stykom s kýmkoľvek, kto o rodnej hrude nepočul za život viac ako trikrát. Okrem extrémnych prípadov (vytekajúca slina, dva hrby, zjavné pedofilné sklony) môžeme cudziu reč bez obáv považovať za hlavný identifikačný znak, ktorý sľubuje súzvuk duší, závistlivé pohľady bývalých susediek, vilu s bazénom a tromi východoeurópskymi slúžkami a postupne snáď aj návrat stratenej sebaúcty.    

Nie je pre mňa dôležité, že niektorým sa sny napokon splnia. Čestne vyhlasujem, že im nebudem závidieť ani tie poctivo zarobené peniaze, ani nadobudnuté jazykové znalosti a skúsenosti s prácou vo vyspelom svete. Strašne ma však rozčuľuje naše malomeštiacke videnie, vďaka ktorému sa už pomaly hanbím spolužiakom povedať, že som na rozdiel od nich cez prázdniny nevykonávala nekvalifikovanú prácu v USA. Akákoľvek iná mimoškolská činnosť je ospravedlniteľná iba úmrtím v rodine alebo náhlym bankrotom sprostredkovateľskej agentúry. A ich hrdí oteckovia v slovenských firmách sa na pracovných pohovoroch udivene pýtajú: „Vy ste neboli ani jeden rok v cudzine?“

Frustrovaný nárek neúspešnej študentky sa patrí zakončiť poučením. Skúsme si teda viac veriť, menej sa ponižovať a možno sa krajších zajtrajškov dožijeme aj v tomto zapadákove. Aby odliv mozgov trápil viac krajinu, ako jednotlivých jej obyvateľov. 

Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.

Ďalšie texty do súťaže už neposielajte. Súťaž bola uzavretá 31. 8. 2007. Po uverejnení všetkých príspevkov, ktoré boli doručené do redakcie do tohto termínu, hlasovanie uzavrieme a súťaž vyhodnotíme. Podmienky účasti a pravidlá súťaže nájdete tu.