Usmievať sa cestou do banky aj z banky

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Je to taká historka, dobrá, no netuším, či aj pravdivá. Vraj keď nacisti počas 2. svetovej vojny obsadili Paríž, navštívili páni z gestapa už vtedy slávneho maliara Pabla Picassa. Väčšiu časť dlážky zaberal rozrobený monumentálny obraz Guernica, ktorý Picasso maľoval na počesť rovnomennej španielskej dediny vybombardovanej nemeckou Légiou Condor.
„To ste urobili vy?“ spýtal sa gestapák prísne a ukázal na plátno.
„Nie, vy,“ odpovedal maliar.
Tak túto anekdotu mi pripomína kampaň, ktorú naši profesionálni humanisti, insitní liberáli, krasoduchovia z povolania a ľudia proti všeličomu, hlavne nech to vynáša, rozpútali proti billboardom znázorňujúcim zakrvavený rozpidlikovaný potrat.

Chceli by ste sa stať milionárom? Ja veľmi. A nemyslím tým milionárom preto, lebo vlastním nejaký dom (v ktorom tak či tak bývam) a nejaké pozemky, ale takým naozajstným, čo sa usmieva cestou do banky aj z banky. Neverím tým, čo hovoria, že peniaze komplikujú život. Preboha! Také pokrytectvo! Asi sa mi sen, stať sa milionárom, nesplní, z platu v Gratexe toľko nenašetrím a z tých drobných kšeftíkov a príštipkov tiež nie. Chcelo by to čosi väčšie. Nie som nevďačný, nesťažujem sa. Veď všetko už mám – prácu, lásku, priateľov, záľuby, aj aké-také zdravie, už len tie peniaze mi chýbajú. Popremýšľajte aj vy, ako by vám bolo, keby ste sa stali zo dňa na deň milionárom.
Čo by ste urobili prvé? Tak ak to niekoho zaujíma, ja by som v prvom rade vyrazil aj so svojou ženou niekam na juh, k moru. Niekto by možno namiesto toho radšej šiel do Paríža. Musím sa priznať, že mňa už ten Paríž nejako prešiel. V skutočnosti to mesto ani zďaleka nepripomína ten Paríž z Amélie z Montmartru. Ešte šťastie, že o tom, kam pôjdem – a najmä kam nepôjdem – zatiaľ môžem rozhodovať sám. Nikomu však neberiem jeho očarenie Parížom.

Už ani budúci škótsky kalifát, zdá sa, nie je tým, čím býval. Počas ramadánu tam totiž ani normálni zamestnanci nemocníc nemôžu jesť, aby nedajalah nedráždili mohamedánskych pracovníkov, teda pomocné sily a tak.

Tak som si vydýchol. Česká republika vydala do USA „Švéda“ podozrivého z terorizmu. To je dobrá správa a jasný signál pre všetkých mohamedánskych fašistov, ktorí by sa chceli pred trestom skryť do ritnej dierky Európy. Guantanámo už netrpezlivo čaká na nový svieži prírastok.

Moderná spoločnosť je vedená k tomu, aby odmietala diskrimináciu akéhokoľvek druhu, a pritom len málokto si uvedomuje, že diskriminovať je úplne prirodzená ľudská vlastnosť a diskriminácie sa každý z nás dopúšťa prakticky od narodenia. Už ako malé deti predsa uprednostňujeme niektoré iné deti pred inými (hovorí sa tomu, myslím, priateľstvo), niektoré hračky pred inými, niektoré jedlá pred inými. Špenát sa napríklad v mojom detstve mohol cítiť nespravodlivo diskriminovaný pred dukátovými buchtičkami. Cítil som k nemu nechuť, a to rozhodne nie pre jeho zelenú farbu, ale preto, že mi jednoducho nechutil. A v dospelom veku? Aj také mladé ľavičiarky a bojovníčky za multi-kulti sa predsa dopúšťajú jasnej diskriminácie, keď jedným dávajú a iným nie. Ak by chceli zo seba striasť podozrenie z toho, že diskriminujú, mali by dať každému, kto by o to stál. Nemožno im to zazlievať, robia iba to, čo je nám ľuďom prirodzené: diskriminujú. Diskriminovať je totiž naše nespochybniteľné právo, podobne ako je naše právo mať predsudky.

Český herec Josef Vinklář pred pár dňami zomrel. O jeho súkromí sa vedelo len málo, nežil na stránkach bulváru, ten sa ho zmocnil, až keď mal smrť na jazyku. Z jeho posledných týždňov a dní urobil telenovelu a po smrti sa vlámal aj do jeho súkromného života.

Ako prebieha koncertné turné skupiny The Police? Reportáž z jej vystúpenia prinášajú Lidové noviny.

Ako som už viackrát spomenul, nezaoberám sa v tejto „výstrižkovej“ rubrike témou reality show, pretože televíziu nesledujem, a tak o jednotlivých fenoménoch tohto módneho trendu veľa neviem. Avšak predsa len sa vyskytnú situácie, keď musím televíznu zábavu spomenúť. A to vtedy, keď sa jej dá k dispozícii niekto, koho si trebárs vážim. Naposledy takto prekvapivo konal český herec Jiří Schmitzer, keď sa stal súťažiacim v českom Stardance. Tu je s ním rozhovor.

A tu je výborný rozhovor s hudobníkom Petrom Breinerom.