Majetok, fuj!

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Ďalšie muzikantské úmrtie. Tentoraz podľahol dlhodobému a v tlači bližšie nešpecifikovanému ochoreniu český bubeník Anatoli (podľa niektorých prameňov Anatolij) „Tolja“ Kohout. Všade sa píše, že „zomrel bubeník Katapultu“, no keby to bolo naozaj iba tak, nemrhal by som tu internetovou čerňou. Faktom je, že Tolja Kohout bol jedným z najzaujímavejších a najlegendárnejších bubeníkov českého rocku. Pôsobil (okrem iného) v legendárnej skupine The Primitives Group, potom v The Rebels, jazz-rockovú fusion si vyskúšal v skupine Energit (hral na jej prvom albume) a zahral si aj na senzačnom debutovom albume Otakara Petřinu Super-robot. Bol členom prvej zostavy skupiny Etc Vladimíra Mišíka a poslednej zostavy Vargovho Collegia musica z roku 1982. Je fakt, že v polovici 70. rokov spoluzakladal skupinu Katapult, predchodcu všetkých protagonistov českého agro-metalu, a chvíľu v ňom hral. Začiatkom 80. rokov emigroval na Západ. V Británii vlastnil zásielkovú predajňu s hudobnými nástrojmi a aparatúrami a za výborné ceny ich posielal aj do socialistického Československa. Nazývať tohto človeka „bubeníkom Katapultu“ môže iba nejaký novinársky truľo, ktorý nevie nič o československom rocku a o jeho – z celosvetového hľadiska síce úplne bezvýznamnej, ale niektorým z nás srdcu milej – histórii. Gitarista Jelínek, basista Padrůněk, teraz bubeník Kohout... pomaly sa už v nebi zíde väčšina pôvodného Etc. A na klávesoch im môže hrať Ivan Khunt tamtiež.     

Čo sa ďalej deje u našich susedov? Českú tlač posledných dní rozvibrovala výmena dieťat, ku ktorej došlo v pôrodnici. Mne osobne pripadajú prinajmenšom jedni z rodičov dosť čudní. Ten chlap, čo si dal za chrbtom svojej ženy tajne urobiť test DNA, mi pripadá ako nejaký krivák. Navyše sa do hry vmontoval jeho ambiciózny a exhibicionistický švagor, čo bude pravdepodobne tiež podobný týpek. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale muži, ktorí robia zásadné životné rozhodnutia pod vplyvom alkoholu, mi pripadajú prinajmenšom ako lúzri.

Späť na Slovensko. Niekto by mohol povedať, že závidím, ale to nie je presne vystihnuté. Po prvé, nemám bunky na závisť (a úspech niekoho iného pre mňa neznamená nič iného, iba impulz pre zvýšenie vlastného úsilia), a po druhé, je nevhodné hovoriť o závisti v prípade niekoho, kto vlastne (bez zvláštneho nadšenia a z donútenia) prostredníctvom svojich daní, ktoré si odtŕha od huby, spolusponzoruje veľkopanské a vrchnostenské maniere štátnych úradníkov tejto krajiny. A rozvážanie nejakých skysnutých prdelí v niekoľkomiliónových limuzínach k tomuto okrádaniu národa rozhodne patrí. Nehovoriac už o províziách, ktoré putujú do vrecák tých, ktorí rozhodujú, že nie Volkswagen či Kia (alebo nejaké iné auto vyrobené na Slovensku), ale BMW, Volvo a podobne. Opakujem, bolo by mi to jedno, aké auto kto používa, keby neboli v hre aj moje peniaze.

Osobne nie som veľkým priaznivcom ani sprejerskej subkultúry, ani hip-hopového zvukového smradu. Aj keď rád chodím vo voľných kapsáčoch, tričkách, mikinách a klokankách a moja výlučná značka tenisiek je Adio, ako starší človek neznášam vandalov a predovšetkým netalentovaných a neschopných, ktorí niečo robia len preto, že to niekde videli a očarilo ich to. Takých nájdete všade, aj v literatúre, maliarstve, hudbe... i v krasokorčuľovaní. Prečo nie v graffiti? Málokedy človek ide a zbadá graffiti, ktoré ho svojou estetickou hodnotou a spracovaním prinúti zastaviť sa. Naposledy som také videl z vlaku, na betónovom múriku medzi Devínskou Novou Vsou a Technickým sklom, na mieste, ktorému my, starí Novovešťania, vždy budeme hovoriť Vápenka. Žiaľ, vlak sa nedal zastaviť, pretože na použitie záchrannej brzdy to zasa nebolo. Mimochodom, keď som bol tento rok na Zlínfeste v porote súťaže európskych debutov, dal som vysoké ocenenie nemeckému filmu Wholetrain (neviem, či tá linka ešte funguje, mne to z domu nešlo) z prostredia mníchovskej sprejerskej komunity. Prirodzene, každý film je len štylizovaným obrazom reality, a tak tú historku o hŕstke hypernadaných mladíkov bojujúcich nielen s nepochopením okolia, ale aj s inou hŕstkou hypernadaných mladíkov, treba brať ako... film. V skutočnosti je talent a zmysel pre kvalitne odvedené remeslo medzi sprejermi rozosiaty rovnako skromne ako trebárs talent na písanie medzi bloggermi. Neviem, do akej miery je obdarený talentom slovenský sprejer, ktorý si zažil minulý týždeň svojich pätnásť minút slávy, ale aj keby išlo o úplne netalentovaného nešťastníka, rozhodne si nezaslúžil, aby mu niekto rozbil nos o stenu. Navyše, keď mal úradné povolenie skrášliť predmetnú stenu svojím dielkom.

U nás sprejer s rozbitým nosom, v Česku opitý sociálny bádateľ Ivan Rynda v priamom prenose na ČT. Menovaný si zaslúži obdiv už len za odvahu verejne vystúpiť v takom stave. Pozoruhodné však naozaj bolo, že aj napriek zreteľnej opitosti sa dotyčný vyjadroval veľmi jasne a kompetentne. Práve tento kontrast medzi pomerne nameteným vonkajším prejavom a jasne formulovaným názorom a postojom tak zaujal a očaril toľkých ľudí. Keď som to konzultoval so šéfredaktorkou Akácsovou, povedala mi, že ide o typického akademického intelektuála, ktorý je zvyknutý prednášať aj v krčme, vraj sama pozná niekoľkých takých. Nie som priaznivcom alkoholických excesov, ale niečo iné je ďalší alkoholický exces takého Slotu (alebo hociktorého iného slovenského štátneho úradníka), a niečo iné je vystúpenie spoločenského vedátora Ryndu. Tým nechcem povedať, že by som s jeho názorom čo len trochu súhlasil, to teda rozhodne nie.

Veru, s vedcami sa človek nikdy nenudí.

Toť nedávno sa udeľovali žartovné Nobelove ceny a neverili by ste, na čom všetkom dokážu vedci vedecky pracovať!

Inokedy sa však vedia aj pochlapiť a vymyslieť niečo naozaj užitočné. Napríklad zrekonštruovať nerv zničený roztrúsenou sklerózou. Možno to predstavuje opatrnú nádej pre tisícky chorých. Len mi je ľúto tých chudákov pokusných zvierat. Ako k tomu prídu?

Možno niekomu utkveli v pamäti velociraptory zo Spielbergovho Jurského parku, neveľké, no mimoriadne dravé potvorky s motorikou pripomínajúcou tak trochu sliepky alebo morky na dedinskom dvorčeku. Podľa všetkého bol Spielberg so svojimi počítačovo vygenerovanými velociraptormi, holými ako ošklbané kurence, trochu mimo. Najnovšie vedci tvrdia, že tieto potvor

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [50]