Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Pišťanek | 17.9.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Zatiaľ ma nikto s rukami v cudzích vreckách nechytil

Blank

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Hneď na úvod správa, ktorá mnou doslovne otriasla. Minulý týždeň zomrel Josef (Joe) Zawinul, svetoznámy jazzový klávesista a kapelník rakúskeho pôvodu. Jeho úmrtím odišla jedna z posledných veľkých jazzových legiend 70. a 80. rokov – taká ako Miles Davis, Michael Brecker, Jaco Pastorius, Maynard Ferguson, Tony Williams. Ešteže sú tu Pat Metheny, Chick Corea, Jack de Johnette, Mike Stern, John Scofield, George Benson, Al Jarreau... no, veď vlastne ešte stále ich zopár žije a pracuje. Je však otázne, či je možné prirovnať ich významom a hĺbkou posolstva k Zawinulovi. Pre mňa je svetový jazz po Zawinulovom odchode o niečo ochudobnený.

Na druhej strane sa však zasa chystá oživenie už desaťročia mŕtveho dinosaura. Z prachu vstáva legendárna skupina Led Zeppelin. Ide síce údajne iba o jednorazový reunion, teda predpokladám, že členovia skupiny budú omieľať staré veci, ale aspoň niečo. Po tohoročnom reunione Genesis a The Police je to ďalší splnený sen tisícov fanúšikov. A pre nás, ktorí pri tom nebudeme, vydá niekto, dúfam, DVD alebo aspoň 3 CD z toho podujatia.

Po Kráske v ťažkostiach (Kráska v nesnázích) sa český režisér Jan Hřebejk nezastavil a hneď vytvoril nový film Medvedík (Medvídek). Tak som teda zvedavý. A ako keby toho nebolo dosť, dvojica režisér Hřebejk a scenárista Jarchovský už pracuje na ďalšom spoločnom dielku. Nečudo, že Hřebejk je optimista, keď sa im tak darí. To by som bol aj ja, keby sa mi darilo vypísať si peniaze tak ľahko a rýchlo. Zatiaľ však zápolím so scenárom k filmu Všetko okrem lásky, ktorý si u mňa objednal producent už pred dvoma rokmi, a nehýbe sa mi to odnikiaľ nikam. Nápad bol dobrý, ale samotné písanie mi ide čoraz ťažšie.

Keď sa nedávno prevalila spolupráca populárneho českého komika Dvořáka s ŠtB, obnovil sa záujem o rôzne, povedzme že alternatívnejšie kultúrne stánky 80. rokov a o mieru ich prelezenosti agentmi a inými spolupracovníkmi komunistickej štátnej polície. Tomuto moru neušlo ani také neutrálne divadlo ako Divadlo Járu Cimrmana (Divadlo Járy Cimrmana).

To potom vyznie, mierne povedané, až ironicky, rozhovor s americkou ľavicovou intelektuálkou Nancy Fraserovou, ktorá doteraz tvrdí, že „socializmus chce odstrániť korene nespravodlivosti“ a má žalúdok tvrdiť to aj na pôde štátu, ktorý je socializmom dodnes poznamenaný.

Inak to asi vidí Peter Tatár, bývalý psychiater, za prevratu revolucionár prvej minúty a dnes politik. Prečítajme si s ním rozhovor o tom, ako spomína na historické okamihy tohto štátu (ale aj nášho bývalého štátu) a ako vidí súčasnosť a tak trochu aj budúcnosť.

Viacerí politici aj normálni občania u nás vidia našu budúcnosť vo vstupe do spolku krajín Schengenskej dohody. Údajne ide o krátkozrakosť. Totiž naše ne-členstvo v „Schengene“ nás síce trochu v niečom obmedzuje a handicapuje, ale zasa, na druhej strane, nás tak trochu aj chráni. To si aspoň myslí autor článku, z ktorého si dovolím zacitovať: „Jestli ještě nad tím kroutíte hlavou, představte si, že polovinu Brna tvoří cizinci, z nichž mnozí neumějí česky, oblékají se a chovají exoticky, s nepochopitelnými agresivními zvyky a obyčeji, které vám stejně agresivně vnucují, kteří si žijí svým vlastním cizím životem, podle vlastních zákonů nerespektujících zákony vaše a odmítají přizpůsobovat se vám, ale žádají po vás, abyste se přizpůsobovali jim, neustále vám za kdejakou výtku vyhrožují smrtí, do jejichž čtvrtí se neodváží vstoupit ani ozbrojená policejní hlídka, a jichž velká část žije na sociální podpoře z vašich daní. Není to fantasmagorie, takovými městy už jsou Rotterdam a Marseille.“

Zaujímavý postreh iného autora iného článku: Hanbia sa mohamedáni za islam? Lebo tak to občas vyzerá.

Keď sa v našich politicky korektne predpokakaných médiách píše o tzv. ženskej obriezke (odstránení klitorisu a malých pyskov ohanbia, často v domácich podmienkach, nevhodnými nástrojmi a v tradičných hygienických podmienkach), tak sa vytvára dojem, ako keby išlo o vyložene menšinové správanie malej menšiny mohamedánov. Podľa hodnoverných zdrojov však má obriezku až 95 % obyvateliek Egypta (naschvál nenapíšem Egypťaniek, pretože Egypťania boli niečo iné, to boli príslušníci starej civilizácie, ktorá postavila pyramídy, a s púštnymi Arabmi, čo tam žijú teraz, nemali nič spoločné).

Sám poznám, že nie vždy treba vymýšľať niečo úplne nové a odlišné, keď sa stačí inšpirovať cudzím dielom. To alibisticky nazývame postmoderným alebo intertextuálnym prístupom. Keď som ešte písal prózu, tak som tiež vykrádal kdekoho, ale viem o tom iba ja sám, a keby mi to chcel niektorý z mojich nepriateľov vytknúť, musel by, samozrejme, presne uviesť, odkiaľ som kradol, aby malo jeho tvrdenie nejakú váhu. Pokiaľ viem, zatiaľ ma nikto z Jilemnického, Mináčových, Fraňo Kráľových, Podjavorinskej či Timraviných potomkov z ničoho neobvinil. A pritom nebyť týchto autorov, nemal by som asi ani o čom písať. Skrátka, musel by ma chytiť s rukami v cudzích vreckách. Bez toho to neplatí, môže si hovoriť kto chce, čo chce. Neviem, do akej miery fungujú postmoderné intertextuálne postupy v rámci poklesnutej televíznej zábavy pre tých najhlúpejších. Jeden z mojich obľúbených blogerov sa vydal preskúmať, kto od koho kradne v komunálnej TV zábave.

Chrápanie a ako sa z neho vyliečiť.

Alternatíva k menštruačným vložkám pre odvážne dámy – menštruačný kalíšok.

A úplne na záver smutná správa: najslávnejší a najmúdrejší papagáj sveta zomrel.



Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [22]
:: Súvisiace reklamné odkazy