Fajčenie a potraty

Zaujímavé diskusie sa u nás minulý týždeň rozvinuli okolo dvoch článkov s diametrálne odlišnou témou, a predsa istým spôsobom veľmi podobnou. V oboch prípadoch išlo o kampane založené na drastických obrázkoch s deklarovaným cieľom šokovať a tým zmeniť správanie ľudí. Fajčenie a potraty. V oboch prípadoch som sa prekvapivo ocitla na opačnej strane barikády, ako by sa dalo predpokladať.

- Som nefajčiarka, a predsa považujem kampaň s nechutnými obrázkami na cigaretách za zlú.

- Som proti potratom, podľa mňa je to vražda, a predsa považujem kampaň s potrateným plodom na billboardoch za zlú.

Je to zvláštne, ale obe témy sa mi spojili už predtým, ako vznikli tieto dve diskusie na našom portáli (písala som o nich aj článok do októbrového Nota Bene). Argumenty eurokomisára Davida Byrna, že je potrebné ľudí šokovať, lebo skutočnou tvárou fajčenia sú choroby, smrť a hrôza, a nie krása a pôvab, ktorými zavádza tabakový priemysel, sa nápadne podobali argumentácii hovorkyne kampane Právo na život Jany Tutkovej, že neetické nie sú obrázky usmrteného plodu, ale samotné usmrtenie, teda potraty.

Tie nechutné obrázky mi tiež pripomenuli istý experiment spomínaný v knihe Malcolma Gladwella Bod zlomu. V študentskom mestečku boli rozdávané brožúrky s informáciami o očkovaní proti nákazlivej chorobe. Časť brožúrok obsahovala suché informácie o chorobe, druhá časť pracovala s veľmi nechutnými odstrašujúcimi fotografiami ľudí, ktorí chorobe podľahli. Študenti nejavili valný záujem o očkovanie a skupina tých, čo predsa len prišli na základe suchej písomnej informácie, bola rovnako veľká ako skupina, ktorú k návšteve zdravotného strediska podnietili príšerné obrázky. Pointou tohto prieskumu bolo, že počet študentov, ktorí sa prišli dať zaočkovať, sa dramaticky zvýšil v oboch skupinách až potom, ako do brožúrky dotlačili praktickú informáciu s mapkou, kde sa stredisko nachádza a ordinačnými hodinami, a to i napriek tomu, že nebolo problematické stredisko nájsť.

Samozrejme, bol to len experiment, preto to tu uvádzam len pre zaujímavosť, nemám viac dôkazov, štatistických údajov či vedeckých zistení, je to len môj subjektívny pocit, že šokujúce obrázky nemôžu zmeniť nezodpovedné správanie, návyky ani myslenie. Môžu nás len ešte viac otupiť, znecitlivieť.

To, čo mi v oboch kampaniach najviac prekáža, je rozpor medzi deklarovaným a skutočným cieľom. Myslím si, že ani jedna kampaň nechce pomôcť veci cez ovplyvňovanie myslenia konkrétneho dotknutého človeka. Teda nechce pomôcť fajčiarovi skoncovať s jeho závislosťou a nechce pomôcť ženám, aby sa vôbec nedostávali až k takým strašným rozhodnutiam. V oboch prípadoch ide len o politický boj. V prípade fajčenia je to logický postup euroúradníka, oberajúci občana o čo najviac slobôd pod zámienkou starostlivej ochrany všetkých vrátane úbohých pestovateľov tabaku pred zlým ziskuchtivým tabakovým priemyslom, takže ma to ani veľmi neprekvapuje.

V prípade potratov však ide o niečo oveľa vážnejšie – o hodnotovú nekonzistentnosť. Uverme na chvíľku organizátorom, že im nejde len o nátlak na rozhodnutie Ústavného súdu vo veci neústavnosti potratov a teda ich postavenia mimo zákona, čím sa problém potratov neodstráni, iba sa stane komplikovanejším. Uverme, že im ide aj o to, o čo ide nám všetkým, aby sa vôbec k takému rozhodovaniu žena nemusela uchýliť. Teda aby vôbec neotehotnela, keď dieťa nemôže či nechce donosiť. Tu zákazy nepomôžu, tu pomôže jedine morálka a zodpovednosť za vlastné konanie v každom momente svojho života, nielen keď už dôjde k neželanému tehotenstvu.

Ak však pripustíme, že potraty sú najmä vecou morálneho postoja, nemôžeme za to bojovať nemorálne. Ak patríme k ľuďom, ktorí považujú dvanásťtýždňový plod za ľudskú bytosť, potom je zobrazovanie jej smrti na velikánskych billboardoch nemorálne hanobenie mŕtveho. Účel možno svätí politické prostriedky, no ak chceme žiť v slušnej spoločnosti, musíme ju oslovovať slušne.