Prečo sú ľudia na seba dobrí?

Z minulých reakcií na môj článok o optimálnej veľkosti skupiny ľudí, ktorými sa obklopujeme, som nadobudla dojem, že som nebola celkom správne pochopená. Tá 150-členná skupina našich známych nemusí byť zložená len z dobrých a spoľahlivých priateľov. Naopak, medzi ľuďmi, čo poznáme, sú zákonite aj hnusní podrazáci a nezodpovední hochštapleri. Pre naše prežitie je dôležitá dobrá pamäť – aby sme vedeli, ktorí ľudia sa správajú ako spoľahliví priatelia a ktorí ako podrazáci a hochštapleri. S tými druhými totiž nebudeme chodiť na jelene.

Predstavte si, že všetci muži kmeňa vyrazia na lov jeleňa. Utvoria tesný kruh okolo miesta, kde jeleň zaľahol. Jeleň nemá kadiaľ ujsť a lovec, ktorého smerom začne utekať, ho poľahky skolí. Problém nastane, ak jeden z lovcov zbadá zajaca a kvôli nemu opustí svoje stanovisko. Urobí tak dieru v kruhu a aj keď on bude mať sám pre seba uloveného zajaca, jeleň dierou v kruhu utečie a všetci ostatní lovci vyjdú naprázdno. Podrazák vyhral.

Túto situáciu opísal Jean Jacques Rousseau, keď sa snažil objasniť základný sociálny konflikt – pokušenie indivídua získať pre seba istý zisk za cenu zradenia ostatných. Nevedomky vystihol sofistikovanejšiu verziu hry Väzňova dilema, ktorá bola opísaná o nejakých 200 rokov neskôr. Myslela som si, že sa v tejto lovecko-zberačskej sérii vyhnem teórii hier, ale ak sa chceme prepracovať k pochopeniu, prečo sú ľudia k sebe dobrí, napriek, či vlastne vďaka svojej sebeckej náture, musíme sa do toho pustiť. Na pomoc som si opäť zobrala zaujímavé informácie z knihy Matta Ridleyho Původ cnosti.

Podrazák berie všetko
S najväčšou pravdepodobnosťou ste sa už s Väzňovou dilemou stretli. Hra dostala názov podľa klasickej situácie dvoch zadržaných podozrivých, ktorí sa musia rozhodnúť, či budú svedčiť jeden proti druhému, čím môžu ovplyvniť výšku svojho konečného trestu. Pritom netušia, ako sa rozhodne ten druhý. Ak budú obaja mlčať, polícia nebude mať dôkazy a dostanú len mierny trest jeden mesiac. Ak prehovorí len jeden a tým podrazí druhého, ktorý mlčal, má šancu mu to zavariť na šesť mesiacov, ale sám vyviaznuť úplne beztrestne. Ak sa priznajú obaja, dostanú po troch mesiacoch. Inak povedané, bolo by fajn, keby obaja mlčali a vyviazli z miernym trestom, ale ak je jeden podrazák a druhý nie, podrazák víťazí na celej čiare a druhý vyjde pre dobrotu na žobrotu. Jediným racionálnym riešením v tomto sebeckom a čisto teoretickom príklade je teda byť podrazákom, ktorý berie všetko.

Oko za oko, alebo chlieb za kameň?
Lenže celá teória padá na hubu nie vo chvíli, keď do hry vstupuje morálka a božie prikázania, ale keď sa prestane hrať len na jedno kolo. Dobrovoľníci, ktorí hrali sto kôl hry založenej na princípe Väzňovej dilemy o malé finančné čiastky, sa prevažne správali kooperatívne, i keď je pravda, že ich cieľom bolo navnadiť naivnejšieho protihráča, aby ho na konci hry o to škodoradostnejšie ogabali. Ak sa však začalo hrať na nekonečný počet kôl, začala prevládať ústretovosť pred škodoradosťou.
Skrátim ďalší zaujímavý vývoj teórie hier, preskočím aj čistú dušu Johna Nasha a jeho rovnováhu v prípade viacerých účastníkov hry. Boom počítačov koncom 70. rokov spôsobil, že sa mohlo „hrať“ vo veľkom. Na veľké zdesenie matematikov hrali počítače rovnako naivne a dobrácky ako ľudia. Keď postavili do boja proti sebe rôzne programy s rôznymi stratégiami, najúspešnejšie sa ukázali dobrácke programy a absolútnym víťazom sa stal program „Pôžička za oplátku“ (Tit-for-tat). Bol založený na ústretovosti, oplácaní, schopnosti odpúšťať a čitateľnosti. Vďaka ústretovosti sa nedostával do zbytočných konfliktov, podrazy oplácal rovnakou mincou a tak odrádzal vytrvalých podrazákov, aby neopakovali svoje triky. Tým, že bol čitateľný, motivoval ostatných k dlhodobej spolupráci.

Súboj programov s rôznymi stratégiami v podstate simuloval súboj skutočných tvorov o prežitie. Aj keď na začiatku prosperovali viac podrazáci na úkor dobrákov, postupne prežili len tvory schopné držať krok s podrazákmi – teda schopné oplácať zlé zlým. Keď podrazáci vykántrili dobrákov, tvrdo narazili na rovnaké nátury a tak napokon zvíťazil charakter Pôžička za oplátku.
Čoskoro po tomto zistení sa spojili matematici s biológmi a v živočíšnej ríši začali nachádzať príklady správania pôžičky za oplátku. Pri rôznych živočíchoch sa im znovu potvrdzovalo, že náhodné stretnutia navádzajú na podraz, časté opakovania podporujú spoluprácu.

Pôžička za oplátku nie je všespasiteľná stratégia, pretože ak niekto dlhodobo slušne kooperuje a zrazu nevedomky či nechtiac toho druhého podrazí, môže sa hra zvrhnúť na Sicíliu do série vzájomných odplát, z ktorých niet úniku.

O iných, sofistikovajnejších stratégiách, ktoré sú veľkorysejšie a moralistickejšie, možno nabudúce, z doterajšieho si môžeme zobrať ponaučenie, že princíp reciprocity je súčasťou ľudskej prirodzenosti a bez toho, aby sme sa museli učiť poučku, že dobrý skutok plodí ďalšie dobré skutky a zlý zlé, podvedome vieme, že takéto konanie je pre nás celkom sebecky výhodné.

A tu je otázka: Čo je vám bližšie: starozákonné Oko za oko, alebo novozákonne Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom? Alebo máte nejaké iné osobné krédo vystihujúce vaše správanie k podrazákom aj všetkým ostatným?

Opäť ponúkam zopár inšpiratívnych odpovedí mojich priateľov na maili a na ďalšie stratégie sa teším v diskusii.

Ja z úvodu vždy rozhadzujem chleby, kade chodím a do koho len vidím. Väčšinou aj po mne chlebom hodia, lebo príklady priťahujú. No a kto hodí kameňom, ten už druhú šancu čokoľvek hádzať nedostane. Mám dobrú pamäť a podrazy zásadne neodpúšťam. A moje osobné krédo je „čím kdo zachází, tím také schází“, neverili by ste, ako často si to s podrazákmi vybaví niekto iný alebo život ako taký, ani si ja sama nemusím špiniť ruky.
Majiteľka dobrého srdca a čistých rúk

Hviezdne nebo nie je partner na tenis. Človek je pod ním sám. Tak sa aspoň nemusieť za seba hanbiť.
Filozof, zabudnutý vo vyšetrovačke

Dlho som sa učila byť tvrdšia k „podrazákom“, lebo nie je to ľahké, keď pochádzate z kultivovanej rodiny plnej lásky, tolerancie a prehnaného jemnocitu, kde aj nespisovne použitá väzba je vážny prehrešok kaziaci nedeľný obed (a jedna zapálená cigareta je už na vydedenie). Chcela som byť taká slušná, milá, zdvorilá ku každému okolo seba, a mala som výčitky dokonca aj za podrazácke správanie iných ku mne. Trápila som sa za nich. No taká chudera! Ale už som asertívnejšia – nie je to oko za oko, tak ďaleko som to nedotiahla, ale kto do mňa kameňom – tomu sa otočím chrbtom, pridám do kroku, pomyslím si škaredé slovo a dobre si zapamätám ten podraz. Chlieb si nechávam pre tých lepších, či vlastne „na oplátku“?
Dieťa z dobrej rodiny 

Ja osobne mám najväčšie problémy v živote, keď hodím po nejakom peknom dievčati okom. Často po mne potom niekto hádže inými predmetmi. Ale nie na to sa pýtaš. Spolužitie s podrazákmi je rovnako jednoduché ako s tými ostatnými – očakávajte od nich to najlepšie a im to postupne (ale u niektorých veľmi pomaly) začne byť blbé, že vás sklamali. Nepraktické na tejto metóde je to, že sa nemusíte dožiť ich nápravy. Ale zomierate s čistým svedomím. (A je vám už potom jedno, že vás majú ostatní za idiota.)
Neporaziteľný lúzer

Verím v zákon karmy. Čokoľvek urobím ja, alebo ktokoľvek iný, vráti sa trojnásobne. V dobrom aj zlom slova zmysle. A už vstupujem pomalým krokom do veku, keď nie raz som mala možnosť presvedčiť sa, že božie mlyny melú pomaly, ale isto. Tým karma pre mňa prestáva byť vierou, ale nevyhnutnou istotou.
Bud

Elena Akácsová  viac od autora »
Vaše reakcie [55]