Verneov zlý sen

Minulú stredu odštartovala spoločnosť CBS novú reality show. S doterajšími programami podobného typu má spoločné to, že účastníci sú úplne odseparovaní od reality a 24 hodín denne sú monitorovaní kamerami. Tiež sú rozdelení do súperiacich tímov a plnia rôzne viac či menej zmysluplné zadania a úlohy a podľa výsledkov získavajú rôzne výhody. Potiaľto sa to veľmi nelíši od toho, čo poznáme z Big Brotherov, VyVolených, Celebrity campov či Stroskotancov.

V čom je táto show úplne iná a nová, to sú účinkujúci – deti. Skupinu 40 detí vyberaných po celej Amerike do pozoruhodne vyváženého mixu rás aj rodov, veku (od 8 do 14 rokov), vzhľadu aj charakteru, odviezli tvorcovia do stredu púšte v Novom Mexiku, do starých kulís westernového mestečka kedysi kultového seriálu Bonanza. Tu si počas 40 dní mohli vybudovať detský štát celkom podľa vlastných predstáv. Tak sa aj show volá Kid Nation.

Písala som o tom do môjho stĺpčeka v bodkatýždni, ale stále mi tá téma chodí po rozume, ťaží ma, nemôžem sa jej zbaviť. Medzitým som našla na internete nielen promozábery, ale už aj zábery z prvej odvysielanej epizódy a mám ešte rozporuplnejšie pocity. Tak si o nich chcem s vami podebatovať.

Na prvý pohľad mi tá show pripadá ako splnený sen každého dieťaťa, ktoré kedy prečítalo Dva roky prázdnin od Julesa Vernea. Dokonca sa mi to zdá ako skvelý nápad na letný detský tábor, napokon, v mnohých táboroch sa snažia deťom prenechať časť zodpovednosti za jeho chod. Na rozdiel od tábora show bola avizovaná ako čisto detská záležitosť, do ktorej sa žiaden dospelý nebude pliesť. To je, samozrejme, klamstvo. Všetko ide podľa celkom presne určeného scenára pod dozorom celého televízneho štábu, moderátora a množstva odborníkov od detského psychiatra po ošetrovateľa zvierat (deti sa starajú aj o zvieratá). Ozajstné sú len konflikty, dialógy a emócie, smiech a plač detí, i keď aj s tými sa určite veľmi precízne vopred kalkulovalo.

Uvedenie show predchádzali búrlivé diskusie, či sa neporušujú zákony na ochranu dieťaťa, keďže deti vlastne tvrdo pracujú – jednak ako herci, jednak si musia samy variť, nosiť vodu, ošetrovať zvieratá, čistiť latrínu. Mne osobne sa táto časť diskusie vidí príliš nafúknutá – veď pre deti je tá práca hrou aj školou a podstatne zábavnejšou ako bežné učenie.
Druhá časť diskusie sa točila okolo dvadsaťdvastranovej zmluvy, ktorú museli podpísať všetci rodičia a v ktorej sa vzdávajú nárokov na odškodnenie od televíznej spoločnosti nielen v prípade úrazu, ale aj v prípade otehotnenia, nakazenia sa vírusom HIV a aj v prípade úmrtia! Našťastie sa nič katastrofálne nestalo, okrem nejakých incidentov, keď deti vypili akýsi čistiaci prostriedok či pri varení si obarili ruky. Neviem si predstaviť, čo je to za rodiča, čo podobnú zmluvu ochotne podpíše, rovnako ako rodič, čo pustí osemročné dieťa na 40 dní preč z domu a nemôže sa s ním nijako kontaktovať. Vysvetľujem si to len tak, že to musia byť rodičia rovnakého razenia ako matky, čo si vlastné nesplnené ambície napĺňajú cez úbohé malé missky. Alebo očakávajú mediálnu slávu svojich detí a tým aj peniaze. Čo to spraví s deťmi, ich asi nezaujíma. Ale oni sú rodičia, oni si užijú spolu s deťmi nielen päť minút slávy, ale aj všetku horkosť s tým spojenú až do dna.

Mňa osobne trápi ešte jedna vec, ktorú som nenašla prepierať v žiadnom diskusnom spore okolo Kid Nation, a to samotná predstava budovania detského štátu. Tvorcovia totiž avizovali, že deti si samy budú tvoriť zákony podľa vlastného presvedčenia a uváženia, rozhodovať o chode svojho štátu. Už prvé klipy predstavujúce účinkujúce deti dávali tušiť, že i v oblasti politických agend je tento brave new world politicky veľmi korektne zastúpený. V prvom rade sa všetci tešia, že v ich štáte nebude žiaden Bush. Alexa trápi kontrola zbraní, Anjaya globálne otepľovanie, Jareda stav kultúry, Sophiu vedomostná spoločnosť a Taylor násilie v médiách. Po príchode do tábora ich začali trápiť celkom iné veci. Že na všetky deti je len jedna špinavá latrína, že tam nie je televízia a že pečené holuby nepadajú do huby, ale treba ich najprv chytiť, zabiť a upiecť. Z tohto pohľadu neprekvapuje, že prvú zlatú hviezdu v hodnote 20 000 dolárov získala všeobecným konsenzom Sophia nie za vypracovanie školského zákona, ale za to, že sa ujala varenia. Teda, neujala sa ho celkom dobrovoľne. Deti boli do štyroch súťažiacich skupín rozdelené štábom. Štruktúru spoločnosti nevytvárali prirodzene, ale o pozície v hierarchii súťažili. Skupina, ktorá najrýchlejšie zvládla zadanú úlohu, sa stala smotánkou, druhé najrýchlejšie družstvo získalo obchod, tretie kuchyňu a najpomalšie tie najhoršie a najšpinavšie práce. Na večernom valnom zhromaždení boli, samozrejme, práve oni najnespokojnejší so svojou pozíciou. Z tejto skupiny aj dobrovoľne odišiel prvý chlapec, ktorý nevydržal bez mamy.

Ako hovorím, mám veľmi rozporuplné dojmy z tejto reality show. Vlastne mám rozporuplné pocity zo seba, že pociťujem priam voyeurské nutkanie pozerať, ako bude pokračovať budovanie detského štátu a aké základné existenčné situácie budú musieť riešiť, aj keď mi to celé smrdí mediálnou manipuláciou. Dva roky prázdnin sa mi zdali pravdivejšie, aj keď boli celé vymyslené.