Morpheus na tripe

Keď mi z hlavy zložia vrece, oslepí ma slnko. Žmúrim, aj by som si pretrel oči, ale nedá sa. Ruky mám zviazané za chrbtom. Keď rozoznám slučku na šibenici, konečne mi dôjde, ktorá bije. Schody na popravisko beriem po dvoch, chcem to mať čím skôr za sebou. Kým kňaz odreční, čo treba, dívam sa do davu. Anthony Perkins predáva cukrovú vatu, v rade na húsenkovú dráhu si všimnem prečnievajúceho Shaquila O‘Neala. Hneď pod šibenicou sedí manželka, už v čiernom šate vdovy, vŕta sa vo vrecúšku s orieškami. Potom zdvihne zrak a zakýva mi. Usmejem sa, posledné, čo počujem, je, ako sa otvára prepadlisko. Okamih padám, ale ako to mnou trhne, už necítim. Práve som sa zobudil.

Nepríjemný sen, na hodinkách o päť minút sedem, pováľam sa v teplučkých perinkách, ale viem, že už nezaberiem. Vstanem, nasadím si okuliare, zídem do kuchyne, zapnem rádio. Michal Tučný naplní miestnosť. Navarím si kávu. Vonku je chladno, sychravo, zapálim si, a premýšľam, čo s tou polhodinkou, čo som ešte mohol spať. Nič. Sedím na záchode, sprchujem sa, umývam si zuby, obliekam sa, balím. Celkom žánrovo si nôtim. „Pověste ho vejš, ať se houpá, pověste ho vejš, ať má dost.“ Neviem tú pieseň dostať z hlavy, napadá mi, že polhodinku stále k dobru by som mohol zaplniť výmenou muziky v PSPčku. Púšťam comp, vyberám, mažem, ukladám. Pomaly je čas odísť, tak ešte skontrolujem hučák v kúpeľni, je vypnutý, rádio, vypínam. Beriem batoh, zamykám, nasadzujem slúchadlá a v rytme Daft Punk kráčam k zastávke. V autobuse si zdriemnem. Keď prídem do práce, doháňa ma čudný pocit. Premýšľam o sne, poznám ho, ale dnes bolo čosi inak. Neviem prísť na to, čo, tak to nechám tak. Pracujem, ale akosi sa nedokážem sústrediť. Keď som včera večer cestoval k rodičom...

A potom sa zobudím znova, tentoraz asi naozaj, najprv absolútne netuším, ktorá bije, som dezorientovaný, prekvapený, vystrašený a tak ďalej. Ležím na posteli v svojej starej detskej izbe a pomaly sa zviecham. Ktovie, či by som sa zobudil, a kedy, ak by som si v tom sne nespomenul, že včera som cestoval k rodičom. Všetko bol také skutočné, také naozajstné, že ak by som sa spoliehal len na zjavné znaky reality, nemám absolútne šancu rozlíšiť, čo je akože a čo naozaj.

Toto sú tie lepšie sny, čo sa mi zdávajú, tie horšie bolia a hlavne som si ich vedomý, som v nich jednoducho hore. Viem, že snívam, môžem poletovať len tak po dome, aj ďalej, len čím viac sa od tela vzdialim, tým je to bolestivejšie. Väčšina ľudí sa nikdy nevidí, vidia len svoj obraz. Na fotkách, v zrkadle, na videu. Ja nie, ja sa vidím tak raz za mesiac, síce len v mesačnom svite, ale vidím. Spávam zásadne na boku, počas spánku robím grimasy. Nevidím ich síce detailne, na to je priveľká tma, ale že pohybujem tvárou, rozoznám.

Na snoch, keď som zo seba vonku, nie je najhoršie, že sú fyzicky veľmi bolestivé, na to sa dá zvyknúť, najhoršie je, že sa nudíte. Nedá sa nič robiť. Keď je ešte niekto hore a pozerá telku, mám po starostiach, sadnem si vedľa a dívam sa s ním, zväčša ale hore už nie je nik, len ja, aj to nie fyzicky. Lietať po dome človeka omrzí tak na piatykrát a ďalej sa zájsť nedá, lebo potom už je bolesť neznesiteľná. Dvakrát som to skúsil, vyletel som na dvor, ale myslím, že od som od bolesti omdlel, lebo keď som sa prebral, znova som sa vznášal nad sebou, stále spiaci.

Tak sa dívam na manželku, ako spí, alebo sedím v obývačke, rozdýchavam bolesť, čumím na vypnutú telku, lebo niet ako ju zapnúť a dúfam, že sa mi podarí znova normálne zaspať. Do tela sa nedostanem, nepohnem sa, nevydám žiadny zvuk. A keď už sa fakt nedá nič robiť, úplne zúfalo sa snažím sám sebou zvonka pohnúť, alebo čosi zhodiť, nech dám o sebe vedieť aj fyzicky. To sa potom manželka strhne a automaticky ma zobudí. Lebo na moje sny si zvykla, tak ako som si na ne zvykol ja.  

Keď som videl Krásne sny a dozvedel sa čosi o lucidných a vedomých snoch, úprimne ma šokovalo, že naozaj existujú ľudia, ktorí si podobné stavy vyvolávajú zámerne a snažia sa naučiť ich riadiť. Lebo pokiaľ ja viem, nielenže to nejde, ale zo žiadneho takéhoto sna sa neprebúdza ľahko, hlavne, ak človek netuší, či už je hore, alebo ešte nie.

Sranda je, že za kým som dosiaľ s týmto problémom bol, ten mi povedal, že mi nevie pomôcť. Tabletky nezabrali. Áno, mohol by som sa utiekať k všakovakým mastičkárom, vedmám a psychiatrom bez diplomu, ale ak by som tak urobil, pripustil by som, že ide o čosi viac ako o síce veľmi nepríjemné, ale sny, a to veru svojmu racionalistickému jadru nedokážem urobiť. Tak čakám a dúfam, že to alebo prestane, alebo sa znovu zobudím, ale tentoraz už totálne.

Lebo tá skúsenosť je veľmi dôverná, že človek nie je hore, spozná, až keď sa zobudí.