Vydržať a neozvať sa

Je neskorý večer, sedí doma sám, spoločnosť mu robí len rádio, prípadne telka. Dávajú kontaktnú reláciu, hosťom je nejaký rešpektovaný odborník, prípadne odborníci, chce sa od nich, aby zrozumiteľne, jazykom blízkym masám, rozprávali o problémoch, ktoré sú im prácou. Nech sa rieši hocičo, politika, závislosti, kliešťová encefalitída, filcky, zavedenie eura, odluka cirkvi od štátu, on sa určite ozve, nezdrží sa, nedá mu to, vytočí číslo a prispeje svojou troškou. Servilná redaktorka mu poďakuje za názor a odborníci by ho najradšej poslali kamsi, ale nepošlú, lebo sa to nehodí. Tomu človeku je vlastne jedno, čo sa rieši, on sa potrebuje ozvať, potrebuje sa posťažovať, potrebuje ešte dať svetu vedieť – aha, stále som tu, ešte žijem. Bezmenný človiečik, smutná figúrka, ktorej už v živote nezostalo nič, len tie telefonáty do rádia, alebo do telky. Nepotrebuje počuť odpoveď, veď vie svoje, svoju misiu splnil v momente, keď začul svoj hlas z éteru. Vždy to zapíska.

Skúšam sa vžiť do jeho situácie. Už som za zenitom, takmer iste dôchodca. Žijem sám, deti odišli, občas zavolajú, občas sa navštívime, ale určite ich vidím menej, ako by som chcel. Svoj život delím do krátkych časových úsekov, v ktorých si vypisujem z letákov, čo je kde lacnejšie, plánujem trasy nákupu, chystám si jedlo, užívam desiatky tabletiek a pozerám a počúvam svoje programy. Svetu vôkol nerozumiem, už sa mi nechce učiť sa nové veci a staré sú mi nanič. Aj som dostal od detí mobil, ale nepoužívam ho, pevná linka je akási bezpečnejšia. Ešte je skoro, aby som čakal na smrť, ale nič iné sa veľmi robiť nedá. Bolí ma svet, bolí ma politika, bolí ma všetka tá rýchlosť, aj to nebezpečenstvo.

Príliš neskoro som začal byť zodpovedný za svoj život, príliš neskoro na to, aby som ho prežil podľa svojich predstáv. Nebolo za tých komunistov lepšie? Určite, všetko bolo také jednoduché. Lenže už nikoho nezaujíma, čo si myslím, moje slovo nemá váhu. A pritom, koľko som toho prežil, koľko vytrpel? A teraz? Čo mi zostalo? Nič, len tu sedím a sadá na mňa prach. O čom že to hovoria? O drogách? To tu nebolo, jáj, za mojich čias to bolo inak, každý mal robotu, nebolo čas drogy brať. A poďho k telefónu, už ma to berie, podeliť sa. Vytáčam číslo, poviem si svoje a na chvíľku viem, že ešte žijem. Ale som im to natrel!

Kdesi celkom inde si ktosi celkom iný práve o mne utvoril obraz. V jeho očiach som poľutovaniahodná karikatúra človeka, čo už v živote nemá iný program, len telefonovať kade-tade a deliť sa so svojimi bolesťami.

Rád by som veril, že je to inak, že ľudia, ktorí volajú do telky a rádia, skutočne majú čo povedať, ale nie veru. Ak aj nejakí sú, je ich ako invencie v textoch Igora Timka a určite nevolajú práve vtedy, keď počúvam. Ten zvyšok, to sme my, bezmenná masa živoriaca v svojich malých svetoch, sociálni Robinsoni, ktorí si nielenže jednoducho nemajú s kým pokecať, ale navyše to nezvládajú. Možno preto, že o rozhovor im vlastne ani nejde, len o vlastné múdra, bez ohľadu na to, aký problém sa práve rieši.

To ma na nich fascinuje – majstrovstvo, s akým dokážu premostiť diskusiu o drogovej závislosti s globalizáciou, civilizačné choroby so slovenským štátom a čokoľvek s tým, ako za všetko môže vláda, Dzurinda, Slota, Fico, Mečiar a všetci ďalší odkundesi, čo si prišli len nakradnúť. Leitmotívom im je, že bolo lepšie, všetky oslie mostíky vedú tým smerom.

Naozaj je mi ich ľúto, veľmi, a ľúto je mi aj tých nešťastných redaktorov, ktorí si nemôžu dovoliť len tak niekomu do éteru povedať, nech si hodí mašľu a nekontaminuje éter. A najhoršie na tom sú odborníci, čo sú tam vlastne do počtu. Aj by chceli pohovoriť k veci, ale nedá sa, lebo redaktori sú všetko možné, len nie osobnosti a telefonujúci jak by dal.

Nech nad tým premýšľam z ktorejkoľvek strany, vždy mi to vyjde tak, že kontaktnými reláciami sa tu supluje linka dôvery a vzniká čosi ako bizarná reality show, kde sa bez ohľadu na tému vždy riešia bolesti roduvernej Slovače. Strasti a trápenia ľudí, čo nikomu nestoja za rozhovor. Miera znesiteľnosti vyšponovaná na maximum, v hlavnej úlohe ľudia, čo sa jednoducho neovládnu a zavolajú.

Už som raz takmer volal aj ja, ale nakoniec som zaťal zuby, prikurtoval sa reťazou k radiátoru a namiesto vytáčania čísla si hrýzol nechty. Nech vo svojej vnútornej osamelosti klesnem akokoľvek hlboko, dúfam, že nikdy nie až na miesto, odkiaľ zavolám. Asi si neuľavím, ale možno sa nakoniec dozviem čosi, čo ma motivuje z toho azylu sa vyhrabať.