Krajina, kde o polhodinu znamená už teraz

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Nie je to tak dávno, čo bol svet rozdelený na slobodný a komunistický sektor. Vládcom komunistického sektora bol Sovietsky zväz. Dnes už Sovietsky zväz nejestvuje a aj svet je rozdelený ináč (a podľa inej osi), ale Rusko sa v poslednom čase skúša hrať na nástupcu ZSSR (aj ním v podstate je) a nacvičuje akési čudné mocenské hry. Vraciame sa do obdobia studenej vojny? No, našťastie, tentoraz sme aspoň na opačnej strane spúšťajúcej sa opony. Prinajmenšom v to dúfam. Aj keď – človek nikdy nevie, kto nás komu kedy a za čo predá. Ozaj, ešte k tej linke: zaujímavé diskusné fórum. Takú vysokú koncentráciu idiotov človek vidí na internete málokedy.

Česká herečka Markéta Hrubešová sa vydala za akéhosi Krausa a výsledkom je, že sa volá Markéta Kraus (čo mojim ušiam, zvyknutým na prechyľovanie, znie ako „Markéta a Kraus“). Táto správa by nebola ničím zaujímavá, keby ju nebol sprevádzal komentár dotyčnej: „Konečne si na západ od našich hraníc prestanem pripadať s menom s -ová ako prostitútka z Ukrajiny nebo Čečenska.“ Je jasné, že od jednoduchej reprodukčnej umelkyne nemožno očakávať nejaký prudký intelekt ani veľa taktu. Markéta Kraus tým asi chcela povedať, že všetky ženy s menom, ktoré sa končí na –ová, považujú za hranicami za prostitútky. Ako správne poznamenal čitateľ v diskusnom fóre, bývalá Hrubešová nejako nepochopila, prečo ju v zahraničí považujú za českú prostitútku – nie je to pre jej meno, ale skôr pre to, ako vyzerá a ako sa správa. A na tom by sa nič nezmenilo, ani keby sa volala trebárs Jacqueline Bouvier. Veď my, čo sme x-krát videli Pulp Fiction, vieme, že mená hovno znamenajú. Mimochodom, tou zmenou mena si Krausová veľmi nepolepšila – Markéta Kraus, to je predsa pseudonym nejakej pornoherečky z východného sektora ako vyšitý!

To taká Táňa Čecháková s takýmito nezmyslami problém nemá. Asi preto, že ide o iný formát po hereckej aj ľudskej stránke. Jej manžel ju pozná ako Čechákovú, my všetci ostatní ako Vilhelmovú. Tu je rozhovor s jednou z mojich najobľúbenejších českých herečiek.

V posledných dňoch sa v českom kultúrnom prostredí veľa diskutuje o relatívne nedávnej histórii divadla Semafor a o spore principála Jiřího Suchého s jeho bývalým členom, populárnym českým komikom Josefom Dvořákom o tom, ako to bolo s tými eštebákmi. Prečítajme si rozhovor so Suchým, kde sa dotýka aj týchto vecí.

A aby ste nepovedali, že sa zaujímam len o české reálie (čo je do istej miery pravda), tu je rozhovor s Miroslavom Maťaščíkom, staviteľom bratislavského mosta Apollo, ktorý má prinajmenšom ten primát, že sa končí v dvoch tretinách vodného toku. Iste, vozovka pokračuje ďalej, ale opticky to vyzerá dosť čudne.

Je paradoxné, že jediným politikom v multi-kulti Holandsku, ktorý mal gule, aby svoju krajinu bránil pred vpádom krutého totalitarizmu, bola žena a černoška, poslankyňa parlamentu Hirsi Ali. Teraz už nie je ani poslankyňa, ani nepôsobí v Holandsku. Hanba.

Venezuelský prezident Hugo Chávez sa rozhodol posunúť vo „svojej“ krajine čas. O polhodinu dopredu. Takže Venezuela sa stane, podľa vzoru bývalého ZSSR, krajinou, kde o polhodinu znamená už teraz.

Vždy som vedel, že hudobníci na Slovensku sú chudobní ako kostolné myši. Aj cigánski virtuózi z populárneho súboru Diabolské husle žijú z ruky do úst a od hladu majú spuchnuté brušká. Preto sa vedia zmestiť iba do mercedesu. Zložili sme sa im naň my všetci, tak nech si ho v zdraví užijú.

Ich konkurencii sa to nepáči. Primáš Zlatých huslí (áno, je tých huslí trochu priveľa, ale saxofón už vyšiel z módy) protestuje. Aj oni by chceli. Lenže kde vziať a nekradnúť?