Obeť Pavarotti

Len čo som vybalila kufor z dovolenky a rozložila sa spokojne pred televízorom s ovládačom v ruke, vyvalila sa na mňa zo všetkých kanálov informácia, že zomrel Pavarotti. Pomyslela som si, tak, už to máš, maestro Lucianissimo, za sebou, tie posledné roky si si veľa vytrpel, v anjelskom chóre ťa už určite s radosťou vítajú.

Plačlivé nekrológy však nemali konca-kraja, smútil celý svet, dokonca aj náš motoristicko-poľovnícky založený prezident, ako keby opera bola pre každého človeka prvšia ako dýchateľný vzduch. Nepochybne, strata pre celý operný svet to je veľká, málokedy sa narodí talent, ktorý s takou úžasnou ľahkosťou, farebnosťou a najmä očividnou radosťou vyspieva vysoké Cé. Čo vyspieva, on ním priam plytval, ako keby mu to vôbec nerobilo problémy a nemusel sa nadychovať! Počúvať jeho spev, to bola čistá radosť, nie trápenie, keď až fyzicky cítite, ako chudák spevák tlačí zo seba priškripnutý zvuk až na pokraji svojich fyzických možností a prestrašene čakáte, kedy sa mu úplne odkrví mozog a odpadne. Pavarottiho je veru velikánska škoda, i keď tá operná strata sa udiala oveľa skôr ako pred necelými dvoma týždňami. 6. septembra stratili svojho blízkeho už len jeho príbuzní, priatelia a kolegovia a im treba vyjadriť úprimnú a hlbokú sústrasť.

Ak píšem, že pre operný svet sa tá strata udiala už dávnejšie, nemám tým celkom na mysli jeho posledné verejné účinkovanie v marci pred troma rokmi v Pucciniho Tosce v New Yorku ani jeho vypískanie v La Scale, keď mu v roku 1992 pre chrípku zlyhal hlas pri božskom Cé. Podľa mňa najväčšiu stratu utrpel operný svet vo chvíli, keď Pavarotti vytiahol operu na štadióny. Mnohí mu to pripisujú ako jednu z jeho najväčších zásluh, teda že ju spopularizoval a sprístupnil širokému okruhu ľudí, ja si však myslím, že okrem samotného božského spevu oveľa viac pre operu urobil tým, že sa systematicky venoval speváckym talentom.

Možno to nie je celkom náhoda, že ho najfajnovejšie operné publikum vypískalo práve v čase, keď začal robiť svoje slávne megakoncerty, pretože prvé vycítilo, že tým spúšťa trend, ktorý opere uškodí. Viem, zaváňa to snobizmom a elitárstvom, ale nemôžem si pomôcť, podľa mňa opera na štadióny nepatrí a nerobí jej to vôbec dobre. Svedčí jej komornejšie prostredie divadla so všetkým, čo k tomu patrí, teda aj oblečením, správaním a reakciami publika. Pravidelnými návštevami sa divák učí od ostatných naokolo, čo sa sluší a čo nie, kedy sa mlčí a kedy tlieska, kedy sa vstáva a kričí bravó a naučí sa aj to, kedy treba vypískať aj tú najväčšiu mediálnu hviezdu. Ale keď zrazu príde opera za neinformovaným divákom na štadión, nemá sa divák od koho učiť a ani na to nemá dôvod. A tak sa správa ako na štadióne a toto správanie so sebou donesie aj do divadla, ak tam náhodou zavíta. Podľa mňa však funguje skôr opačná tendencia: aj divadelné publikum príde za svojím spevákom na štadión, ktorý na bežné operné predstavenie už nemá popri oveľa lukratívnejších, ale na výkon menej náročných koncertoch toľko času. Štadiónové predstavenie má pritom s operou spoločné akurát toho speváka vo fraku a ešte zopár z kontextu vytrhnutých árií, inak je to gýčová pesničková estráda so všetkými efektmi, čo musia ulahodiť masám.

Nepochybujem o tom, že je lepšie počuť naživo tri árie v podaní Pavarottiho v Košiciach na námestí, ako desať dokonalých nahrávok Toscy z La Scaly či jedno predstavenie s trápiacim sa priemerným tenorom v SND v Bratislave, ale tie prvé megakoncerty troch tenoristov a neskôr rôzne mixy s populárnymi spevákmi majú svojich početných epigónov a čím ďalej, tým estrádnejších a nekvalitnejších. Zlaté husle na Hrade sú toho posledným dôkazom. Z opery nezostalo takmer nič, iba nová elita, ktorá namiesto pískania a hádzania paradajok postojačky tlieska mizernému programu.

Keď som sledovala všetok ten mediálny humbug okolo Pavarottiho smrti, bolo mi ľúto, že sa vlastne stal obeťou popkultu, ktorý sám začal stavať. Tak aspoň dúfam, že každý, kto to myslel so smútkom nad jeho smrťou vážne a nebral to len ako ďalšiu bulvárnu flákotu, zájde na jeho počesť a pamiatku čo najskôr do opery.

P. S.: Tu nájdete repertoár SND, tu operu Štátneho divadla v Košiciach, a tu operu v Banskej Bystrici.