Čo je pohlavná úchylka a čo nie?

Naša doba je čudná a plná protikladov. Aj v sexe. Na jednej strane bojujeme proti sexuálnemu harassmentu (pomaly aby sa človek bál pochváliť kolegyni nový účes alebo dať jej prednosť vo dverách) alebo pedofílii a zdanlivej pedofílii (človek aby sa bál fotiť svoje deti na pláži počas dovolenky), a na druhej strane sa mení klasifikácia niektorých pohlavných úchyliek, takže najnovšie vraj už nie sú úchylkami – napríklad taká homosexualita. A už aj zo sadomasochizmu sa pomaly stáva norma, ako tak sledujem v masovokomunikačných médiách. Takže by ma zaujímalo, ako sa na to pozeráte Vy ako znalec.
Ivan, 28

Znalec nie som a ani sa ním necítim byť, takže môj pohľad na vec je pohľadom obyčajného človeka, ktorý je síce tolerantný, ale tiež sa mu nepáči, ak sa z deviácie stáva norma. Definícií pohlavnej úchylky je viac, najčastejšie sa uvádza, že ide o poruchy v sexuálnej preferencii, teda ak sa sexuálne preferencie jedinca odlišujú od väčšinovej sexuálnej normy. Na vnímaní tejto normy v rôznych civilizáciách sa podieľajú historické, náboženské a kultúrne tradície národa, takže všelikde sa to vníma všelijako. Napríklad homosexualita a efébofília sa v starom Grécku považovali za normu, zatiaľ čo v neskoršej stredovekej Európe ich považovali za zločin, ktorý sa trestal smrťou. Takisto v mohamedánskych krajinách sa homosexualita dodnes považuje za ťažký hriech – a pritom málokde je taká rozšírená ako tam.

Zjednodušme to: pod sexuálnou úchylkou (parafíliou, deviáciou, aberáciou, perverzitou) v súčasnosti rozumieme celoživotné uprednostňovanie iných sexuálnych aktivít, ako je párová súlož s dospelou osobou, povoľnou a eroticky naladenou. Iste ste si všimli, že nezdôrazňujem, že by malo ísť o dospelú osobu opačného pohlavia. Nezdôrazňujem, pretože homosexualita naozaj nie je podľa oficiálnej západnej medicíny úchylkou. Ešte v roku 1952 ju biblia psychiatrov, Diagnosticko-štatistická príručka duševných porúch Americkej asociácie psychiatrov, uvádzala ako sociopatickú úchylku, pretože šlo o zneužívanie blízkej osoby pre homosexuálny styk (aká pekná formulácia!). V roku 1968 jej autori diagnózu homosexuality preradili z oblasti sociopatických úchyliek do kategórie ostatných sexuálnych úchyliek. A na záver, posledná revízia Diagnosticko-štatistickej príručky vypustila homosexualitu z kategórie sexuálnych úchyliek úplne, čím sa homosexualita v priebehu niekoľkých rokov znormalizovala a postavila na roveň heterosexuálnej orientácii, takže podľa novej definície ostávala homosexualita problematickou oblasťou iba v prípadoch, ak trpí dotyčný(á) psychickými problémami z neprijatia vlastnej sexuálnej orientácie, resp. identity. Ten, kto prijíma svoju homosexualitu ako normálne sexuálne správanie, nepatrí do patologickej kategórie. Jediný druh homosexuality, ktorý stále patrí k úchylkám, je tzv. egodystonická homosexualita, teda homosexualita neprijatá a odmietaná jej nositeľom. Znamená to, že postihnutý si síce uvedomuje, že je homosexuál, no nestotožňuje sa s tým, neprijíma sa ako taký, želá si, aby radšej bol heterosexuálom, a vyhľadáva lekársku pomoc, od ktorej očakáva nejaké riešenie. Často postihnutý egodystonickou homosexualitou prejavuje navonok opačné tendencie, aby zamaskoval svoju skutočnú pohlavnú orientáciu: verejne podozrivo razantne vystupuje proti homosexuálom, vyjadruje sa o nich pohŕdavo, dáva najavo svoje zhnusenie, zdôrazňuje svoju „správnu“ orientáciu okázalo zdôrazňovaným chlapáctvom.

Sexuológovia delia úchylky do dvoch kategórií: v objekte a v aktivite.

Úchylka v objekte sa týka, ako už názov prezrádza, objektu sexuálneho vzrušenia a aktivity. Tak ako normálneho muža sexuálne priťahuje dospelá súhlasiaca žena, postihnutého touto úchylkou priťahujú a sexuálne vzrušujú deti, starí ľudia, zvieratá, špeciálne predmety, oheň, mŕtvoly, amputované osoby (pričom sa nemyslí každý, kto sexuálne žije s amputovanou osobu, ale len ten, pre koho táto amputácia predstavuje výhradný, resp. dominantný zdroj sexuálneho vzrušenia), vlastné telo a podobne.

Úchylka v aktivite sa týka výhradného uprednostňovania rôznych neštandardných sexuálnych aktivít. Takéto aktivity vo väčšej či menšej miere často podnikajú aj „normálni“ ľudia, ale u nich ide o spestrenie, doplnok alebo predohru k sexuálnemu styku, zatiaľ čo v prípade úchylky ide prevažne o výhradnú aktivitu, ktorá sama osebe vedie k vyvrcholeniu a sexuálnemu ukojeniu. Týka sa to napríklad prezliekania do šiat opačného pohlavia (fetišistický transvestizmus), predvádzania sa (exhibicionizmus), očumovania (voyeurstvo), obtierania sa (frotérstvo – napr. v preplnenom prostriedku hromadnej dopravy) či sadomasochizmu. Vždy ma zaujímalo, či masochista, ktorý sa dá bičovať a podobne, potom dosiahne svoju rozkoš pomocou súlože s dominou, ale dozvedel som sa, že to nie je nutné, pretože sa urobí už priamo pri bičovaní. Podobne je na tom aj skatofil, teda ten, čo obťažuje cudzích ľudí vulgárnymi anonymnými telefonátmi alebo diskusnými príspevkami na internete, ako máme neraz možnosť vidieť v diskusných fórach aj na T-Statione. Taký človek ani nemusí pri tom onanovať, urobí sa spontánne, už len pri predstave, že jeho výplod si niekto prečíta.

Sexuálne deviácie bývajú považované za doménu mužov, ale existujú aj u žien. Sú iba spoločensky menej nápadné a v porovnaní s mužskými úchylkami menej kriminálne. V prípade záujmu odporúčam seriál Úchylárium, ktorý som kedysi písal pre inZine.

Poznámka autora:
Toto nie je odborná poradňa. Nie som ani sexuológ, ani gynekológ, ani psychológ či psychiater, ani sa na to nehrám. Neposkytujem individuálne rady, som platený iba za napĺňanie tejto rubriky. Svoje otázky môžete napísať sem. Niektoré vaše príspevky gramaticky i štylisticky upravujem, aby dávali zmysel. Podstatne mi uľahčíte život, ak vo svojom príspevku použijete diakritiku.